Precatio

Derav (4.kapitola)

Stále som dýchal jej ostrú vôňu, keď sa jej oči naplnili slzami.
„Ešte ho tam môžeme nechať sedieť, ty sa zatiaľ choď umyť a ja zoženiem niečo jesť."  

Nebola moja povinnosť sa o ňu starať. Jej duša bola mojou a viac som nepotreboval. Stačilo mi zbaviť sa toho červa vedľa a všetko by bolo dokončené, ale tlkot jej srdca mi hučal v hlave a nevedel som si pomôcť.
„Choď." postrčil som ju chvostom, aby sa pohla.
„Netreba." spravila síce krok, ale hneď aj zastala.
„Čo presne netreba?" naklonil som hlavu do boku. 

Snažil som sa čo najviac ovládnuť svoje pocity, ale miešal sa vo mne hnev nad ním a nad tým v akom stave bola. Zároveň som cítil jej vlastné pocity a mal som mať skutočne voľno a bol som unavený a hladný.
„Jedlo aj sprchu."
„Páchneš, mačička. Príšerne." pokrčil som pri tých slovách nosom.

Do líc sa jej nahrnula krv ako sklopila zrak.
„Nemám rada studenú vodu." ledva som jej rozumel, keď to vyslovila.
„Tak si pusti tep..." poznanie ku mne prišlo behom toho ako som hovoril.
„Poď so mnou." chvostom som ju trocha potiahol za pás, ako som okolo nej prechádzal.

Kúpeľňa bola ešte v horšom stave ako zvyšok bytu. Snažil som sa ignorovať popraskané a chýbajúce sivé kachličky a rozbité zrkadlo, tak isto ako som mlčal nad tmavými škvrnami na okraji vane a na strope. Iba som pustil vodu, aby sa vaňa začala napĺňať. 

Chvíľu to trvalo, ale nakoniec bola vaňa viac menej plná. Zastavil som ju a hlasno vydýchol.

Zasyčal som, keď som ponoril do ľadovej vody ruku. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sa z nej pomaly začalo pariť, až som sa obával, že bude príliš teplá.
„Tak." zdvihol som sa a utrel si mokrú ruku do nohavíc.

Cítil som ako prešla ku mne až zastala vedľa mňa.
„Ak by bola príliš teplá, pripusti si studenú. Neviem to odhadnúť. Mám rád horúcu vaňu." pošúchal som si dlaňou zátylok.
„Ďakujem." hľadela na vaňu plnú vody akoby to videl prvý krát.
„Máš času koľko len chceš, voda ostane teplá dlho." tak aby si nevšimla som chvostom do vody položil drobný čierny kamienok. 

Jemne som sa uklonil a odišiel preč. 

Chvíľu som ostal stáť za dverami a snažil sa rozoznať či vošla do vody. Po pár minútach som si uvedomil, že som ako úchyl a zmizol som v tieňoch.

V tom byte nebolo nič na jedenie, a to, čo by sa dalo teoreticky jesť už buď chodilo alebo hovorilo.

Ľudské obchody boli vždy pre mňa príjemnou zábavou. Bola tam hromada veci, ktoré sa dali skúmať. Ostal som prvý krát prekvapený, keď som videl, že ľudia za to, čo si berú v obchode aj platia a od toho dňa som nechával náhodnú sumu vždy, keď som si niečo zobral.

Narazilo do mňa červenovlasé dievčatko a padlo na zadok akurát, keď som hľadel do chladničky plnej mäsa.
„Opatrne." usmial som sa na ňu a jej sa na tvári objavil široký úsmev.

Vedel som, že vidí iba vyššieho muža v tmavých nohaviciach, tričku a topánkach a trocha strapatými hnedými vlasmi.

Moja ľudská podoba bola veľmi podobná tej démonskej, až na to, že mi chýbali rohy a chvost. Mačacie oči som bol schopný skryť pred väčšinou sveta, ale deti tak ako mačky, do istého veku videli aj cez hmlu, ktorá rozdeľovala môj svet od ľudského.
„Máš pekné oči." dievčatko sa postavilo na rovné nohy a spravilo ku mne krok.
„Ďakujem." vybral som z chladničky jedno balenie mletého mäsa a hodil ho do košíka. 

Neodvážil som sa nechať ho zmiznúť pred zrakom dievčatka, ktoré očividne videlo viac.
„Aj moja Ani má také oči."
„Nechaj ma hádať, Ani je mačka?" čupol som si k nej, aby sme boli na rovnakej úrovni.
„Ako si vedel?" trocha prekvapene otvorila ústa.
„Náhoda." žmurkol som na ňu, keď sa spoza nej ozval mužský hlas.
„Sofii, tu si! Neotravuj." vysoký muž ju potiahol za ruku a ona veľmi neochotne išla s ním.