Stále som dýchal jej ostrú vôňu, keď sa jej oči naplnili slzami.
„Ešte ho tam môžeme nechať sedieť, ty sa zatiaľ choď umyť a ja zoženiem niečo jesť."
Nebola moja povinnosť sa o ňu starať. Jej duša bola mojou a viac som nepotreboval. Stačilo mi zbaviť sa toho červa vedľa a všetko by bolo dokončené, ale tlkot jej srdca mi hučal v hlave a nevedel som si pomôcť.
„Choď." postrčil som ju chvostom, aby sa pohla.
„Netreba." spravila síce krok, ale hneď aj zastala.
„Čo presne netreba?" naklonil som hlavu do boku.
Snažil som sa čo najviac ovládnuť svoje pocity, ale miešal sa vo mne hnev nad ním a nad tým v akom stave bola. Zároveň som cítil jej vlastné pocity a mal som mať skutočne voľno a bol som unavený a hladný.
„Jedlo aj sprchu."
„Páchneš, mačička. Príšerne." pokrčil som pri tých slovách nosom.
Do líc sa jej nahrnula krv ako sklopila zrak.
„Nemám rada studenú vodu." ledva som jej rozumel, keď to vyslovila.
„Tak si pusti tep..." poznanie ku mne prišlo behom toho ako som hovoril.
„Poď so mnou." chvostom som ju trocha potiahol za pás, ako som okolo nej prechádzal.
Kúpeľňa bola ešte v horšom stave ako zvyšok bytu. Snažil som sa ignorovať popraskané a chýbajúce sivé kachličky a rozbité zrkadlo, tak isto ako som mlčal nad tmavými škvrnami na okraji vane a na strope. Iba som pustil vodu, aby sa vaňa začala napĺňať.
Chvíľu to trvalo, ale nakoniec bola vaňa viac menej plná. Zastavil som ju a hlasno vydýchol.
Zasyčal som, keď som ponoril do ľadovej vody ruku. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sa z nej pomaly začalo pariť, až som sa obával, že bude príliš teplá.
„Tak." zdvihol som sa a utrel si mokrú ruku do nohavíc.
Cítil som ako prešla ku mne až zastala vedľa mňa.
„Ak by bola príliš teplá, pripusti si studenú. Neviem to odhadnúť. Mám rád horúcu vaňu." pošúchal som si dlaňou zátylok.
„Ďakujem." hľadela na vaňu plnú vody akoby to videl prvý krát.
„Máš času koľko len chceš, voda ostane teplá dlho." tak aby si nevšimla som chvostom do vody položil drobný čierny kamienok.
Jemne som sa uklonil a odišiel preč.
Chvíľu som ostal stáť za dverami a snažil sa rozoznať či vošla do vody. Po pár minútach som si uvedomil, že som ako úchyl a zmizol som v tieňoch.
V tom byte nebolo nič na jedenie, a to, čo by sa dalo teoreticky jesť už buď chodilo alebo hovorilo.
Ľudské obchody boli vždy pre mňa príjemnou zábavou. Bola tam hromada veci, ktoré sa dali skúmať. Ostal som prvý krát prekvapený, keď som videl, že ľudia za to, čo si berú v obchode aj platia a od toho dňa som nechával náhodnú sumu vždy, keď som si niečo zobral.
Narazilo do mňa červenovlasé dievčatko a padlo na zadok akurát, keď som hľadel do chladničky plnej mäsa.
„Opatrne." usmial som sa na ňu a jej sa na tvári objavil široký úsmev.
Vedel som, že vidí iba vyššieho muža v tmavých nohaviciach, tričku a topánkach a trocha strapatými hnedými vlasmi.
Moja ľudská podoba bola veľmi podobná tej démonskej, až na to, že mi chýbali rohy a chvost. Mačacie oči som bol schopný skryť pred väčšinou sveta, ale deti tak ako mačky, do istého veku videli aj cez hmlu, ktorá rozdeľovala môj svet od ľudského.
„Máš pekné oči." dievčatko sa postavilo na rovné nohy a spravilo ku mne krok.
„Ďakujem." vybral som z chladničky jedno balenie mletého mäsa a hodil ho do košíka.
Neodvážil som sa nechať ho zmiznúť pred zrakom dievčatka, ktoré očividne videlo viac.
„Aj moja Ani má také oči."
„Nechaj ma hádať, Ani je mačka?" čupol som si k nej, aby sme boli na rovnakej úrovni.
„Ako si vedel?" trocha prekvapene otvorila ústa.
„Náhoda." žmurkol som na ňu, keď sa spoza nej ozval mužský hlas.
„Sofii, tu si! Neotravuj." vysoký muž ju potiahol za ruku a ona veľmi neochotne išla s ním.
Smutne som sa usmial a zakýval jej. Odkývala mi späť, ale muž ju znova potiahol a okríkol. Dúfal som, že sa dievčatko nikdy nedostane do takej situácia ako Abigail.
Dokončil som nákup a vrátil sa do Abigailinho bytu.
Bolo v ňom ticho akoby tam nikto ani nebol.
Zaklopal som na dvere, čo najpokojnejšie som dokázal.
„Áno?" ozvalo sa potichu spolu zo zvukom vody.
„Len som niečo priniesol, čo ti možno padne vhod." pohol som trocha prstami a zrazu sa z kúpeľne ozval tichý výkrik.
„Ďakujem." jej hlas bol plný strachu, ale vedel som, že to bol iba šok z toho, že sa jej pravdepodobne vo vode objavila fľaša so šampónom a sprchovým gélom.
Keď som ich videl v obchode, uvedomil som si, že nič také som nevidel v jej kúpeľni, a tak som ich vzal.
Chvíľu som váhal či by som nemal skontrolovať jej otca, ale nakoniec som to zavrhol. Aj to, že musí iba sedieť na posteli bolo istým spôsobom utrpenie. Hlavne ak sa k tomu pripočítalo to, že s tým nevedel nič spraviť, ale jeho myseľ bola stále bdelá.
Vedel tam iba sedieť bez pohnutia a čakať pokiaľ mu dovolím spraviť niečo iné. Stratiť vládu nad vlastným telom bolo mučením, ktoré sa občas využívalo aj v Podsvetí.
Kuchyňu som upratal mávnutím ruky a netrvalo dlho, aby sa celým bytom niesol zvuk varenia a vôňa vareného mäsa. Nerobil som to iba kvôli Abigail, ale aj kvôli sebe. Bol som príšerne hladný a ledva som udržal sliny v ústach.
Ozvali sa tiché kroky zatiaľ, čo som pridával do panvice pretlak.
„Aká bola vaňa?" opýtal som sa pokojne a prisypal do jedla trocha soli skôr, ako som všetko premiešal.
„Ako je možné, že je tá voda stále teplá?" opýtala sa pevnejšie než predtým.
„Hodil som tam drobný kamienok kvôli teplote. Neublíži ti to." priznal som a vypol som oheň pod hrncom kde sa varila ryža.
Počul som jej rýchle tiché kroky ako zmizla, ale rýchlo sa vrátila.
„Tento?" opýtala sa a ja som sa na ňu konečne pozrel.
Mala na sebe znova to isté tričko, ale vyzerala oveľa lepšie. Pokožku mala trocha červenú, pravdepodobne od horúcej vody. Z vlasov jej kvapkala voda a v spojení s bielym tričkom to bola dráždivá kombinácia, ale snažil som sa udržať pohľad na jej tvári.
Stále mala kruhy pod očami, ale boli menej bez života, ako ku mne naťahovala drobnú ruku aj s malým čiernym kamienkom.
„Presne ten." prikývol som a vrátil sa k vareniu.
Riskoval som, že neudržím pohľad na jej tvári, ak by som sa na ňu pozeral o sekundu dlhšie.
„Spravil si niečo aj s ním?" bolo zjavné, že sprcha jej dodala trocha odvahy, čo bolo veľmi dobré.
„Nie. Iba som uvaril, aby sme sa najedli." vybral som dve misky zo skrine a samého ma prekvapilo ako čisto vyzerali.
„Nie je ľudské jedlo pre vás..." otočil som znova na ňu pohľad a nadvihol obočie.
„Smrteľné?" opýtala sa trocha tichšie.
Bolo zjavné, že ju môj pohľad trocha desí, ale dobre sa na ňu pozeralo. V ruke zvierala kamienok a trocha si hrýzla do spodnej pery.
„Ver mi som veľmi schopný zjesť to, čo som uvaril a ešte s radosťou." vrátil som sa k naberaniu ryže a mäsa do misky.
„Poďme." kývol som hlavou ku ošúchanému stolu kúsok od nás a sadol si.
Jednu misku som položil pred seba a druhú na opačnú stranu stola.
Pricupitala k svojej stoličke kde sa posadila a prišlo mi to akoby ani nechcela pustiť kamienok, ktorý mala v ruke.
„Sľubujem, že to nie je otrávené ani ti to nijako neublíži. Prosím jedz pomaly, aby ti nebolo zle." posunul som k nej lyžičku a pustil sa do svojej porcie.
Vedel som, že by som mal na ňu počkať, ale bol som hladný, a to jedlo voňalo úžasne. Jedol som zatiaľ čo ona hľadela na svoju misku žmoliac kamienok v ruke.
„Vychladne ti to." pripomenul som jej po dlhšej chvíli.
„Naozaj mi to neublíži?" opýtala sa potichu.
„Rozhodne ti to prospeje viac ako ten tvrdý chleba." zahanbila sa pri zmienke o chlebe, ktorý bol údajne jej jedlom, ale aspoň ju to rozhýbalo.
Vzala do ruky lyžičku a ja som sa snažil, čo najmenej zízať, ale odvádzal som príšernú prácu.
Pri prvom súste sa z nej vydral hlasný ston, ktorý mnou zarezonoval.
Musela si uvedomiť, čo spravila a ospravedlňujúco sa usmiala. Nič som nepovedal iba som sa vrátil ku svojmu jedlu.
Jedli sme v tichosti. Občas som sa na ňu pozrel, len aby sa mi vždy naskytol pohľad na to ako prežúvala a ako prstom prechádzala po drobnom kamienku.
„Odkiaľ si sa vlastne dozvedela o tej modlitbe?" opýtal som sa, keď medzi nami ostalo až ťaživé ticho, keď sme obaja dojedli.
„Modlitbe?" zmätene na mňa zažmurkala očami.
„Vypočujte ma predkovia a temné bytosti. Vypočujte...." mávol som rukou akoby malo byť jasné o čom hovorím.
„Prezerala som si mamine staré veci a našla som jej denník a tam to bolo." priznala po odmlke.
„Denník?" naklonil som hlavu do boku.
To slovo mi bolo cudzie. Nebol som si úplne istý, čo si pod tým mám predstaviť.
„Veď vieš, zošit do ktorého si zapisuješ, čo sa ti stalo posledné dni alebo pocity, a tak." teraz pre zmenu ona mávla rukou akoby to malo byť jasné.
Pokrútil som hlavou.
„Ty nevieš, čo je denník?" vypleštila na mňa oči, akoby som jej povedal, že Lucifer vlastne nie je tak úplne zlý.
Švihol som niekoľko krát chvostom a ju ten pohyb zaujal.
„Vyzeráš ako mačka." priznala a naklonila hlavu do strany.
Napodobnil som jej pohyb.
Pohla hlavou do druhej strany a ja som zopakoval jej pochyb.
Zopakovali sme to niekoľko krát až sa na jej tvári konečne objavil jemný úsmev.
Švihol som spokojne chvostom a naklonil sa ku nej ponad stôl.
„Ukážem mi ten denník?" stiahla sa predo mnou a pred mojím úsmevom plným zubov, ale prikývla.
Nasledoval som ju do izby. Vôňa mydla a šampónu sa miešala s jej vôňou citrusov a ja som znova švihol spokojne chvostom.
Bola to úžasná vôňa, hlavne keď už nebola pochovaná pod špinou a toľkým strachom a bolesťou. Stále tam bolo niečo trpké, ale miešalo sa to s pachom zvedavosti, a to bolo omamné.
Chvíľu sa hrabala v krabici pod stolom, zatiaľ čo ja som spokojne sedel na zohnutých nohách na jej posteli a hýbal chvostom.
„Nech sa páči." podala mi ošúchanú knihu.
Prezrel som si tmavý obal na ktorom v strede boli vyryté náhodné symboly, ktoré mi vôbec nedávali zmysel. V strede bol najvýraznejší znak troch pretnutých čiar.
„Denník?" opýtal som sa znova, aby som si to ujasnil.
„Denník mojej mamy." prikývla.
Niekoľko krát som pretočil drobnú knižku až som ju otvoril a prelistoval zopár strán.
„Toto nie je denník, teda nie tak ako si ho opísala ty." pretočil som ešte zopár strán, než som zastal na tej, ktorá dopodrobna opisovala ako vysloviť modlitbu, ktorou ma Abigail privolala.
„Nie?" sadla si na posteľ vedľa mňa a ja som švihol chvostom, keď sa oprela rukou tesne vedľa mňa.
„Toto je kniha kúziel. Toto je tvojej mamy grimoire." Pery jej vytvorili „O" ako sa nám stretol pohľad.
ČTEŠ
Precatio
HororDávajte pozor na staré knihy a modlitby, môžete nimi privolať bytosti, ktoré by nemali kráčať medzi živými.
