Precatio

Derav Prológ

Vypočujte ma predkovia a temné bytosti. Vypočujte tichú modlitbu v žiari sviečky a vôni dreva. Vypočujte žiadosť o pomoc a príďte, keď volám vaše mená. Volám vás tak, ako vás volali aj moji predkovia. Volám vás v tichu a v tme. Volám vás srdcom a dušou. Volám vás krvou, ktorá tečie v mojich žilách. Chráňte ma pred tými, ktorí mi ublížia a spôsobia bolesť. Žiadam vás o požehnanie a miesto medzi vami.

Prosím vás o niekoho, kto potrestá muža, ktorý mi ublížil. Pošlite mi niekoho koho ruky sú zmáčané krvou a duša túži po utrpení. Prosím predkovia a temné bytosti, vypočujte ma výmenou za moju dušu.
______________________________________________________________

Podsvetie napriek svojmu názvu bolo veľmi zábavné miesto, ak bol jeden ochotný odrátať teplo. Jedna z mála vecí, ktoré som si skutočne obľúbil na ľudskom svete bolo chladnejšie počasie a dážď.
         Podsvetie bolo obrovské a plné najrôznejších bytostí, ktoré sa veľa krát dali nájsť opísané v rôznych knihách v ľudskom svete. Pri niektorých aj mne samému naskakovali zimomriavky a radšej som sa im vyhol, ale väčšinu času bol všade kľud. Väčšina z nás mala toľko práce, že sme nemali čas sa púšťať do bitiek pre nič, ak už sme mali čas tak sme sa radšej venovali pitiu, hodovaniu a orgiám. Nebolo to tak vždy a bol som veľmi vďačný za svet, v ktorom som žil.
            Vydýchol som cigaretový dym a pretočil sa na chrbát.
            Posteľ bola mäkká a plná vankúšov až som začal pochybovať, že posteľ patrí démonke, ktorá vedľa mňa spokojne ležala na bruchu a spala.
            Jej pokožka vo svetle sviečok chytala jemne oranžový odtieň a tetovanie na celom chrbte bolo akoby nakreslené krvou. Čierne vlasy mala zamotané pomedzi tmavé rohy a ucho, ktoré jej trčalo bolo špicaté. Bola nádherná, aj keď jej čierne oči ma vedeli niekedy prekvapiť.
            Potiahol som z cigarety a vydýchol som opäť dym, keď sa posteľ vedľa mňa pohla a teplá ruka mi dopadla na odhalené brucho.
„Prisahám, že ti tie cigarety niekam strčím." zavrčala vedľa mňa rozospato.
„A ja ti prisahám, že ak to spravíš tak tebe do toho istého miesta strčím penis." zavrčal som naspäť a zahasil cigaretu o stôl vedľa postele.
            Posadila sa a s tichým zapradením si natiahla chrbát.
„Ako iste vieš, mne by sa to páčilo, Derav." vstala a ani sa nenamáhala, aby sa zahalila.
            Démoni nemali potrebu skrývať svoje telá, aj keď pri niektorých by som bol radšej, ak by to spravili, no Fia mohla chodiť nahá koľko chcela. Vždy som sa na ňu rád pozeral. Na je svalnaté nohy a okrúhli zadok. Na jej telo bojovníčky, aj keď to nebol úplne môj vkus u žien, ale pohľad na ňu bol úžasný.
            Povaha bola iná pesnička. Tú mala menej príjemnú, ale naše nezhody sme zahodili. Naše životy boli tak dlhé, že nemalo zmysel sa hnevať večne.
„Pochybujem, že by sa ti to páčilo, ak by som bol skutočne násilný." zastala vo dverách kúpeľne a pootočila sa na mňa.
            Prsia mala plné a tetovania na nich len zvýraznili ich krásu. Krv sa mi okamžite rozprúdila, keď sa trocha prehla v chrbte, lebo vedela kam sa pozerám.
„Vieš, že aj ja viem byť agresívna." usmiala sa a ihličkové zuby sa jej zaleskli.
            Vedel som, čo všetko dokáže tými ústami a zubami. Prešla mnou triaška pri tej spomienke. Radšej som zaklonil hlavu a zavrel oči, len aby som sa udržal na posteli.
„Videl si niečo, čo sa ti páči?" opýtala sa s hlasom o niečo bližšie ako predtým.
            Nadýchol som sa vône spáleného dreva, ktorý ju vždy obkolesoval a vydýchol cez ústa, aby som aspoň trocha upokojil telo.
„Len tie tvoje zuby a ústa..." ako na zavolanie sa jej pery ocitli okolo môjho už tvrdého vtáka. Ticho som zanadával.
            Jej ostré zuby mi jemne prechádzali po celej dĺžke a niekoľko krát som narazil na koniec jej úst. Bolo to na nevydržanie a stálo ma veľa úsilia, aby som jej nezašiel rukou do vlasov a nevrazil ho do nej celou silou.
            Pohol som trocha nohou, aby som si vyslobodil chvost a našiel cestu k jej stredu. Čakala ma tam príjemná vlhkosť, a keď som jej chvostom jemne zatlačil na klitoris zastonala okolo mňa, vďaka čomu som takmer vyvrcholil.
            Zopakoval som pohyb chvostom ešte niekoľko krát až pokiaľ nezačala sama hýbať bokmi a tlak vo mne sa stal nevydržateľným.
            Chcel som, aby ma pustila. Aby si na mňa sadla. Chcel som cítiť teplo jej vnútra, ale ignorovala môj pokus o odtiahnuté.
            Jej zuby mi o niečo silnejšie prešli po celej dĺžke a jej posledný ston dokonal to, čo začala. S hlasným zastonaním som do jej úst vypustil všetko, čo som mal a ona poslušne prijala každú kvapku.
            Otvoril som oči, keď sa mi krv začala pomaly vracať do hlavy.
            Vystrela sa v plnej výške a oblizla si jemne napuchnuté pery.
            Nemusela vravieť nič, jej oči mi stačili. Chvostom som začal hýbať bez zbytočný slov. Jej dýchanie sa postupne zrýchľovalo a oheň v očiach sa stupňoval.
            Hlava jej padla dozadu a ústa vytvorili krásne „O"  . Nenávidel som svoje telo, že nie je schopné spraviť to po čom som túžil.
            Prehla sa ešte viac v chrbte. Zaryla mi pazúre do stehna až preťahala kožu. Sykol som od bolesti, ale aj slasti. Medzi bolesťou a potešením bola vždy tenká hranica a už dávno som sa naučil vychutnať si oboje,
„Sprav sa pre mňa, Fia a chcem ťa počuť." neznášal som, keď stíchli. Bolo to akoby som nerobil svoju prácu dobre. Fia bohužiaľ nebola hlučná v posteli, vzdychala iba na začiatku a potom stíchla a nechala sa unášať svojím telom.
            Posadil som sa, aby som mohol v rukách zovrieť jej pevný zadok. Chvostom som stále opakoval rovnaký krúživý pohyb, ani na sekundu som si nedovolil zmeniť tlak či rýchlosť. Bola blízko, cítil som to v jej pachu aj v jej napätom tele.
            Silnejšie som zovrel obe polovice jej zadku a prstom prešiel po medzere medzi nimi. Zapriadol som pri jej vzdychu, ktorý nebol hlasný, ale prešiel mi celým telom.
            Prstom som jej zatlačil na jej zadný otvor dosť na to, aby to cítila, ale nie natoľko, aby som vošiel dnu. Jej ruka sa ešte viac zaryla do môjho stehna a dýchanie sa na chvíľu zastavilo, než sa vrátila naspäť.
            Napriek čiernym očiam sa v nich dal vidieť oheň, ktorý tam bol iba po kvalitnom sexe a moje démonské ego trocha narástlo.
„Vypadni." kývla hlavou ku dverám a prudko vytrhla svoje pazúre z mojej nohy.
„Kurva." sykol som. Nebol som si istý či to bola iba nadávka na bolesť z nohy alebo to patrilo jej.
„Pozdrav Keziaha, a že by sa mohol niekedy zastaviť." s týmito slovami zmizla v kúpeľni a ja som ostal na posteli s krvavou nohou a vlhkým chvostom.
            Obliekol som sa, nohu aj chvost som si poutieral do jej prikrývky a odišiel som s hlasným buchnutím dverí.
            Cesta naspäť ku mne nebola dlhá, ale neponáhľal som sa. Mal som niekoľko dní voľna a bol som za to vďačný.
            Niekoľko dní som strávil mučením jednej nešťastnej ženskej duše a napriek tomu, že som vedel, že si to žena zaslúžila bolo ťažké podrezať jej hrdlo, čakať pokiaľ vykrváca, nechať ranu zaceliť sa a znova nechať ožiť a takto dookola. Po niekoľkých dňoch ma už jej utrpenie ani nebavilo, ani nijako nerozprúdilo krv. Skôr ma unavovalo a jej prosby ma znechucovali a nudili.
            Kopol som bosou nohou do drobného kameňa a ponaťahoval si stuhnuté svaly na krku. Podsvetie bolo dnes veľmi rušné akoby väčšina bytostí nemala čo na práci.
            Cez okno som zahliadol tri démonky, ktoré boli prepletené a takmer som ich chvíľu sledoval, ale po zahliadnutí dlhého meča v rohu som si to rozmyslel. Posledné, čo som potreboval bolo stráviť svoje voľno v bolestiach, pokiaľ mi niečo dorastie.
            Stretol som niekoľko démonov, ktorý sa prechádzali iba po uliciach mesta, buď rozprávajúc sa alebo mali pri sebe svojich domácich miláčikov. Keď mi pomedzi nohy prebehol dvojhlavý jašter, ktorého pokožka bola sfarbená do modra, striasol som sa. Tie tvory som neznášal. Mali dva rady ostrých zubov, vždy im príšerne smrdelo z úst a hlavne ich pazúre sa pravidelne zlomili, keď ich zaryli do svojej obete a rana sa následne zapálila a hnisala. Aj démonom trvalo niekoľko dní vyliečiť sa z ich útoku.
„Podľa tvojej tváre usudzujem, že si si až tak neužil čas s Fiou." Keziahov hlas sa ozval nado mnou.
            Zastal som a zdvihol zrak k mračnému nebu a strechám budov. Napriek mrakom bolo vidieť jemne do svetlo ružova sfarbenú oblohu. Lilith mala asi lepší deň, no aj tak bolo celé mesto ponorené do červenkastých odtieňov ako vždy.
            Všetko bolo ako vytvorené z červeného kameňa, našťastie sme, ale mali možnosť si vnútro svojich obydlí zariadiť podľa vlastného vkusu. Niektorý démoni to zobrali veľmi do vlastných rúk a dali sa nájsť farebné miestnosti, ktoré vôbec nezodpovedali bytostiam, ktoré ich obývali.
„Nechceš zliezť dole?" čupel na okraji strechy ako chrlič a trocha sa pohupoval na chodidlách.
            Keziaha  strata jeho krídel zasiahla hlboko. Nikdy som mu poriadne nepriznal ako hlboko to zasiahlo mňa. Nemal som právo, on bol ten, ktorému ich zobrali, ale ja som sa na to pozeral a potom mu ošetroval chrbát. Istým spôsobom som bol zodpovedný aj ja sám. Niekoľko krát som ho pristihol sledovať červenými očami oblohu vychutnávajúc si jemný vánok v tvári, akoby mu to mohlo nejakým spôsobom vrátiť to, čo stratil. Niekedy som rozmýšľal či jeho trest nebol až príliš, ale nakoniec prijal svoj život taký, aký bol a išiel ďalej. Tak ako veľa z nás.
„Nechceš ty vyliezť hore?" trocha sa mu roztiahli pery do úsmevu.
            Bol od krvi, ktorá podľa pachu nepatrila jemu, čo ma potešilo, ale aj tak som mal viacero otázok. Našťastie úsmev nebol silený, tak som vedel, že sa nemusím báť.
„Kez, zlez dole skôr ako si zlomíš krk." vykročil som ďalej ulicou bez toho, aby som čakal, čo spraví.
            Po niekoľkých krokoch som za sebou počul tiché buchnutie a vôňa krvi a škorice ma obkolesila.
„Ako sa má Fia?" opýtal sa zatiaľ, čo kráčal vedľa mňa.
„Vravela, že sa máš zastaviť, ale povedala to tesne po orgazme. Ťažko povedať ako to myslela." uhol som sa démonovi s veľkými krídlami, ktorý do mňa takmer vrazil.
            Keziah si odfrkol a kráčal ďalej s rukami vo vreckách. Chcel niečo povedať, cítil som šum jeho mysle, ale mlčal som. Vedel som, že ak by chcel hovoriť, tak by hovoril a väčšinou hovoril až keď sme boli sami doma a nie na verejnosti.
„Koho krv cítim?" opýtal som sa na zmenu rozhovoru.
„Kňaz, ktorý znásilnil sedem žien." vysvetlil bez emócii.
„Odkedy je z teba pomstychtivé stvorenie?" trocha som do neho šťuchol ramenom a on zavrčal naspäť, ale aj tak som zahliadol jemný úškrn.
„Dobre vieš, že kňazi nie sú moja špecialita a tieto veci nerobím z dobroty srdca." ponad nás preletelo niekoľko okrídlených jašteríc, ktoré hlasno zaškriekali.
„Tak prečo?"
„Také drobné žieňa si spomenulo na modlitbu, ktorú ju naučila jej mŕtva matka, a čo Lucifer nechcel tak si jej hlas našiel mňa. Asi jej matka nevysvetlila, že veľmi závisí, aká vôňa je pri šepkaní modlitby." mávol rukou akoby to nič neznamenalo.
„Vyzeráš z toho nie veľmi nadšený." duša tej ženy patrila jemu, mal ju vrytú v tej svojej. Ich duše navždy prepojené bez možnosti návratu.
„Tá žena bola ledva ženou, keď sa jej život posral. Mala osemnásť, keď si prešla znásilnením, následne ju ten kus hovna odetí v bielom rúchu nadrogoval a znásilnil, vďaka čomu potratila. Ten kríž som mu mal vraziť hlbšie." zavrčal na konci až sa démon, ktorý okolo nás prechádzal skrčil. Nedivil som sa mu. Keziah bol hora svalov aj na démona a ten, ktorý prechádzal okolo nás mi bol ledva po rameno.
„Nie sme tu na to, aby sme ich súdili za ich slobodné rozhodnutia. Môžeme si iba brať ich duše a uvrhnúť ich do večného zatratenia." zopakoval som mu slová, ktoré sme boli učení odkedy sme vedeli rozoznávať slová a držať v ruke akúkoľvek ostrú vec.
„Som zvedavý, čo spravíš, keď s tebou zviaže niekto taký dušu. Slobodná vôňa, nech mi Lili..." zavrčal som, aby stíchol.
            Jedna vec bola rúhať sa voči Luciferovi, ale druhá bola voči našej matke Lilith.
„Chceš prísť o ešte inú časť tela, Keziah?" zastal som a on môj príklad po dvoch krokoch nasledoval.
            Ostal stáť, hľadel do zeme akoby tmavé kamene boli to najzaujímavejšie na celom Podsvetí.
„Prečo ťa to tak zasiahlo?" opýtal som sa stále podráždene.
            Už dlhšie som pozoroval, že Keziaha akoby ťažilo to čím vlastne bol. Užíval si mučenie, ale niekedy mi prišiel akoby stratený. Akoby každá duša, ktorú si privlastnil ho iba ťažila bez ohľadu na vek či spôsobom života. Vedel som, že strata krídel sa zaryla hlboko, ale nechcelo sa mi veriť, že len kvôli tomu bol taký.
            Znova zavrčal. Vraštil obočie až som sa začal obávať, že s tým nebude vedieť nikdy prestať.
„Kez," začal som a konečne sa na mňa pozrel.
„Nikto ťa nenúti, aby si jej dušu potom mučil alebo s ňou robil čokoľvek. Môže ostať v Meste Duší pod dohľadom nášho otca a..." 
„Akoby Mesto Duší bola výhra."
„Presne tieto reči ťa pripravili o krídla, Kez. Istým spôsobom Podsvetie funguje a..." prudká bolesť v hlave umlčala moje poúčanie.
            Chytil som si koreň nosa a pokúsil sa predýchať ostrú bolesť pripomínajúcu zarývanie dýk do hlavy.
            Počul som Keziahov hlas, ale nerozumel som mu ani slovo. Jediné, čo som vnímal bola bolesť a pred očami sa mi mihali obrazy tmavej miestnosti, červenej sviečky a zelených očí.
            Bolesť postupne prešla a ja som bol schopný otvoriť oči.
            Keziah na mňa pozeral trocha vystrašene, obe ruky s pazúrmi mal na mojich pleciach a pevne ma držal akoby sa bál, že sa zosypem na zem.
„Derav kam máš namierené?" opýtal sa akoby presne vedel, čo sa so mnou stalo.
„Niekto by mal, kurva vysvetliť tým ľudom, že toto sa nerobí, keď má démon voľno." zavrčal som.
            Pokrútil som krkom a takmer sa zosypal na zem, keď mi vystrelila znova bolesť v hlave a znova som videl tie zelené oči, ktoré sa akoby leskli.
„Musím ísť, inak mi tá ženská do hlavy dieru spraví. Staré modlitby, kto to kedy vymyslel." zavrčal som a zmizol som skôr ako Kez stihol čokoľvek povedať, ale odprisahal by som, že sa ten hajzel usmieval.