Precatio

Derav (9.kapitola)

Abigail nakoniec prijala aj Keziaha vo svojom byte.

Tieň s očí mu nezmizol napriek tomu čo sa udialo medzi nami. Snažil som sa neľutovať ho, ale bolo to ťažké ako som ho sledoval mračiť sa na otvorenú knihu v rukách. 

Vyzeral o niekoľko rokov starší vďaka hlbokým vráskam pri mračení sa a jazva na hrdle mu svietila v tlmenom svetle.
„Ako dlho tu máte v pláne ostať?" opýtala sa Abigail z bezpečnej vzdialenosti od Keziaha. 

Mňa sa bála menej ako jeho. Nedokázal som pochopiť prečo. Keziah bol síce o niečo väčší ako ja, ale stále sme boli rovnako desivý. Aspoň som v to dúfal.
„Už ti vadí naša spoločnosť, mačička?" sedel som s prekríženými nohami na zemi kúsok od sedačky, na ktorej Keziah ležal.
„Len neviem ako to vysvetlím, ak by niekto prišiel."
„Zaujímavé, že to spomínaš." ozval sa zrazu Keziah až ňou myklo pri zvuku jeho hlasu. 

Sadol si a pozrel na ňu.
„Ako to myslíš?" opýtala sa zaskočene.
„Sú to štyri dni, čo tvoj otec zomrel." mávol rukou a kniha sa vytratila v tmavom dyme, „Ako to, že tu ešte nikto neklopal?" 

Zamračil som sa pri jeho otázke. Malo to napadnúť už mne istý čas dozadu, ale to či našli jeho telo som vypustil z hlavy.
„A-ako to mám vedieť?"
„Prečo si znervóznela?" úsmev na jeho tvári bol všetko len nie priateľsky.
„Lebo sedím v jednej miestnosti s dvoma démonmi." prudko vstala a zmizla vo svojej izbe skôr ako sme stihli niečo povedať.
„Niečo mi hovorí, že ma nemá rada."
„Videl si sa?" opýtal som sa.
„Nie som ten, čo má rohy a chvost." upozornil ma.
„Možno ju desia tvoje červené oči." prešiel som k nemu štvornožky.
„Už rozumiem prečo je u nás Vaera tak spokojná." pokrútil hlavou, keď som sa oprel o jeho kolená a trocha sa nadvihol, „vy dvaja ste si veľmi podobný."
„V čom?" naklonil som hlavu do strany.
„Obaja šviháte chvostom, keď máte nekalé úmysly." pevnejšie som mu zovrel stehná pri jeho slovách.
„Nekalé úmysly? Ja?" oblizol som si pery, „Neviem o čom hovoríš." zapriadol som takmer nevinne.
„Ak mi chceš naozaj spraviť radosť, pomôž mi pochopiť čo sa deje." hravého Keziaha vystriedal vážny Keziah, a to ma dostatočne schladilo. 

Dosadol som na päty a vzdychol si.
„Tak mi povedz, čo vieš doteraz." vyzval som ho.
„Podľa slov Lucifera a aj toho mála čo som ešte zistil doma je, že sa modlitby ako tie čo nás privolali začínajú viac a viac objavovať. Viac duší sa dobrovoľne upisuje Podsvetiu, a to vie podľa Lucifera prilákať na nás pohľady Neba." behom toho ako hovoril sa začal viac a viac mračiť.
„Naozaj sa vo väčšom množstve duše dostávajú do Podsvetia?" nevšimol som si nárast čohokoľvek, skôr som mal dojem, že sa niektorí démoni nudia a nemajú do koho rezať.
„Tu nejde o to, že by nám teraz stáli davy pred bránou, ale ich duše sú upísané nám nech zomrú kedykoľvek." 
„Väčšina duší končí u nás. Tak to celé funguje."
„Dobre vieš, že duša dobrovoľne daná má moc. Dáva väčšiu moc démonovi, ale aj samotnému Podsvetiu. Teda Luciferovi a Lilith, a to sa pánovi hore nemusí páčiť. Vieš aký je on a jeho operence." spoločne sme sa zasmiali pri poslednom slove.
„To áno, ale," odmlčal som sa nachvíľu, „vojnu sme tu už nemali koľko? Ani si nepamätám. Boje medzi Podsvetím a Nebom neboli tiež niekoľko storočí. My dvaja sme nezažili poriadny boj, iba niekoľko slabých hádok." 

Obaja sme mali cez štyristo rokov. Ani jeden z nás nevedel, čo presne je to bojovať vo vojne. Tých málo bojov, čo sme zažili by sa dali prirovnať skôr ku hádke medzi manželmi, než ku poriadnemu boju. Bolo tam trocha krvi a zopár mŕtvych, ale nič vážne.
„Lucifer ma požiadal, čo mám robiť, Der?" stretli sa nám pohľady.
„Len nechápem prečo nechce vojnu. Máme obrovské počty a silu. Duše nám vedia iba dodať viac sily a pomôcť k výhre."
„Lucifer nechce vojnu." zamračil sa na vlastné dlane, „Nikdy ju nechcel."
„Hovoríme o tom istom Luciferovi áno?" nadvihol som obočie neveriacky, „Ten Lucifer, ktorý rozpútal prvú skutočnú rebéliu, áno?"
„Netvrdím, že to nespravil ani on to nepopiera. Je na to hrdý, ale..." stíchol.