Precatio

Derav (9.kapitola)

Abigail nakoniec prijala aj Keziaha vo svojom byte.
            Tieň s očí mu nezmizol napriek tomu čo sa udialo medzi nami. Snažil som sa neľutovať ho, ale bolo to ťažké ako som ho sledoval mračiť sa na otvorenú knihu v rukách.
            Vyzeral o niekoľko rokov starší vďaka hlbokým vráskam pri mračení sa a jazva na hrdle mu svietila v tlmenom svetle.
„Ako dlho tu máte v pláne ostať?" opýtala sa Abigail z bezpečnej vzdialenosti od Keziaha.
            Mňa sa bála menej ako jeho. Nedokázal som pochopiť prečo. Keziah bol síce o niečo väčší ako ja, ale stále sme boli rovnako desivý. Aspoň som v to dúfal.
„Už ti vadí naša spoločnosť, mačička?" sedel som s prekríženými nohami na zemi kúsok od sedačky, na ktorej Keziah ležal.
„Len neviem ako to vysvetlím, ak by niekto prišiel."
„Zaujímavé, že to spomínaš." ozval sa zrazu Keziah až ňou myklo pri zvuku jeho hlasu.
            Sadol si a pozrel na ňu.
„Ako to myslíš?" opýtala sa zaskočene.
„Sú to štyri dni, čo tvoj otec zomrel." mávol rukou a kniha sa vytratila v tmavom dyme, „Ako to, že tu ešte nikto neklopal?"
            Zamračil som sa pri jeho otázke. Malo to napadnúť už mne istý čas dozadu, ale to či našli jeho telo som vypustil z hlavy.
„A-ako to mám vedieť?"
„Prečo si znervóznela?" úsmev na jeho tvári bol všetko len nie priateľsky.
„Lebo sedím v jednej miestnosti s dvoma démonmi." prudko vstala a zmizla vo svojej izbe skôr ako sme stihli niečo povedať.
„Niečo mi hovorí, že ma nemá rada."
„Videl si sa?" opýtal som sa.
„Nie som ten, čo má rohy a chvost." upozornil ma.
„Možno ju desia tvoje červené oči." prešiel som k nemu štvornožky.
„Už rozumiem prečo je u nás Vaera tak spokojná." pokrútil hlavou, keď som sa oprel o jeho kolená a trocha sa nadvihol, „vy dvaja ste si veľmi podobný."
„V čom?" naklonil som hlavu do strany.
„Obaja šviháte chvostom, keď máte nekalé úmysly." pevnejšie som mu zovrel stehná pri jeho slovách.
„Nekalé úmysly? Ja?" oblizol som si pery, „Neviem o čom hovoríš." zapriadol som takmer nevinne.
„Ak mi chceš naozaj spraviť radosť, pomôž mi pochopiť čo sa deje." hravého Keziaha vystriedal vážny Keziah, a to ma dostatočne schladilo.
            Dosadol som na päty a vzdychol si.
„Tak mi povedz, čo vieš doteraz." vyzval som ho.
„Podľa slov Lucifera a aj toho mála čo som ešte zistil doma je, že sa modlitby ako tie čo nás privolali začínajú viac a viac objavovať. Viac duší sa dobrovoľne upisuje Podsvetiu, a to vie podľa Lucifera prilákať na nás pohľady Neba." behom toho ako hovoril sa začal viac a viac mračiť.
„Naozaj sa vo väčšom množstve duše dostávajú do Podsvetia?" nevšimol som si nárast čohokoľvek, skôr som mal dojem, že sa niektorí démoni nudia a nemajú do koho rezať.
„Tu nejde o to, že by nám teraz stáli davy pred bránou, ale ich duše sú upísané nám nech zomrú kedykoľvek." 
„Väčšina duší končí u nás. Tak to celé funguje."
„Dobre vieš, že duša dobrovoľne daná má moc. Dáva väčšiu moc démonovi, ale aj samotnému Podsvetiu. Teda Luciferovi a Lilith, a to sa pánovi hore nemusí páčiť. Vieš aký je on a jeho operence." spoločne sme sa zasmiali pri poslednom slove.
„To áno, ale," odmlčal som sa nachvíľu, „vojnu sme tu už nemali koľko? Ani si nepamätám. Boje medzi Podsvetím a Nebom neboli tiež niekoľko storočí. My dvaja sme nezažili poriadny boj, iba niekoľko slabých hádok."
            Obaja sme mali cez štyristo rokov. Ani jeden z nás nevedel, čo presne je to bojovať vo vojne. Tých málo bojov, čo sme zažili by sa dali prirovnať skôr ku hádke medzi manželmi, než ku poriadnemu boju. Bolo tam trocha krvi a zopár mŕtvych, ale nič vážne.
„Lucifer ma požiadal, čo mám robiť, Der?" stretli sa nám pohľady.
„Len nechápem prečo nechce vojnu. Máme obrovské počty a silu. Duše nám vedia iba dodať viac sily a pomôcť k výhre."
„Lucifer nechce vojnu." zamračil sa na vlastné dlane, „Nikdy ju nechcel."
„Hovoríme o tom istom Luciferovi áno?" nadvihol som obočie neveriacky, „Ten Lucifer, ktorý rozpútal prvú skutočnú rebéliu, áno?"
„Netvrdím, že to nespravil ani on to nepopiera. Je na to hrdý, ale..." stíchol.
            Znova som sa zaprel o jeho stehná a zdvihol sa k nemu.
„Ale?" vyzval som ho ticho.
            Nechal som nech nás temnota pohltí, aby mal istotu, že nás nikto nemôže počuť.
„Nevidel si ho keď o tom hovoril. Rozumiem prečo ho ľudia majú za zlého. Históriu vždy píšu víťazi a v tomto prípade je Boh víťaz, ale..." znova stíchol a pokrútil hlavou.
„Je to had, ktorý môže za tak veľa, ale jediné čo chcel je, aby ľudia mali slobodnú voľbu. Aby pochopili kým a čím sú. Toľko svinstva sa hovorí o Podsvetí, ale pritom to nemusí byť až tak zlé. Áno, mučíme tie duše, ale iba tie, čo si to zaslúžia. Netrpia tam tí, ktorý nemajú. Mesto Duší vybudoval on, neviem či s pomocou Lilith alebo nie, ale jeho zámok sa nad tým mestom týči."
Veril každému svojmu slovu. Veril, že Lucifer je ten dobrý v celom príbehu a Lilith tá zlá. To bolo presvedčenie s ktorým Keziah žil, a to čo ho hlavne stálo jeho krídla. Jeho náklonnosť k padlému anjelovi, ktorý strážil svoje mesto ako poklad.
            Chcel som ho tak vidieť aj ja, ale videl som iba hada, ktorý odvrhol môjho priateľa, keď prišiel o to najcennejšie čo mal. Bol som verný Luciferovi aj Lilith, ale nevedel som ani jednému zabudnúť čo spáchali. Obaja niesli Keziahovu krv na rukách.
„Takže čo? Lucifer si chce pokojne žiť ako porazený?" boli to nebezpečné otázky, ale pochyboval som, že ma pôjde Keziah udať.
„A skutočne prehral?" stretli sa nám pohľady.
            Temnota okolo nás sa zatriasla akoby bola schopná počuť Keziahovu otázku. Akoby sa jej tá otázka páčila.
            Hľadel som na neho bez jediného slova. Snažil som sa nájsť v jeho očiach čokoľvek, čo mi nehovoril, ale boli to iba jeho červené mačacie oči s prímesou tieňa jeho minulosti.
„Históriu píšu víťazi." zopakoval svoje vlastné slová.
            Bola pravda, že som sa nikdy poriadne nezamyslel nad tým všetkým, čo sa stalo skôr ako som vôbec vznikol. Prijal som to, akú rolu zohral Lucifer aj my v celom príbehu. Prijal som to, že navždy bude Podsvetie pre ľudí peklom a zatratením. Bude to niečo čoho sa musia obávať, aj keď to tak nemuselo byť. Že navždy budeme monštrá so strašidelných príbehov, ktoré majú ľudí viesť k správnej ceste.
            Navždy sme mali byť tí zlí a v očiach Neba porazení.
„Potrebujem iba pochopiť odkiaľ sa berú tie modlitby a kniha od Res mi nepomohla." prešiel si rukou po jazve na hrdle.
„Tie modlitby sa dedia, toto dobre vieš." pokúsil som sa aspoň trocha upokojiť rozbúchané srdce, ale zlyhával som.
„Čo ak nie? Môže sa stať, že sa niečo objaví v ľudskom svete len tak. Náhodou."
„Ak by to tak bolo tak to musia robiť démoni alebo anjeli. Takže buď máme na krku rebéliu z našich radov alebo sa nás snažia anjeli dostať do nevýhodnej pozície."
„Nemôžem sa ísť pýtať po Podsvetí, že či niekto nerozhadzuje staré texty po ľudskom svete, a tak isto neviem ísť hore sa to opýtať. Čo mi ostáva? Nemôžem za ním prísť s prázdnymi rukami." zavrčal sám pre seba.
„Odkiaľ ju mala Sally?" opýtal som sa s pohľadom upreným do strany.
„Od mŕtvej mami, ale Sally ju mala už dlhšie. Len jej niekoľko rokov trvalo sa na to odhodlať." vysvetlil.
„Čo presne?"
„Neviem." mykol plecami, „Nepýtal som sa. Nesadli sme si zrovna za jeden stôl a nehovorili si tajomstvá nad šálkou čaju."
„Prečo teraz? Niečo sa muselo zmeniť."
„Derav, ver mi alebo nie, ale ľudskému správaniu nerozumiem. Viem iba, že ju ten hajzel znásilnil, keď mala osemnásť. Mama jej zomrela, keď mala dvadsať a na vyslovenie modlitby dostala odvahu až v dvadsiatych piatich." 
„Tento detail som nepotreboval, ale..."  stíchol som a dosadol som na päty.
„Dáš mi tú knihu?" ledva som stihol dopovedať a už ju držal v ruke a podával mi ju.
„Ďakujem." začal som v nej listovať.
            Slová mi dávali veľmi malý význam. Jazyk som nepoznal, ale Res musela mať dôvod prečo ju Keziahovi dala.
„Res si žiadal, aby ti dala informácie o tomto celom áno?"
„Áno. Dala mi knihu a vyhodila ma ako psa." zavrčal až som sa musel usmiať.
            Res bola svojská, ale mal som ju rád. Vôňa starých kníh, ktorú ju obkolesovala mi bola príjemná a dalo sa s ňou porozprávať, ak jeden vedel ako. Keziah nepatril medzi tých, ktorý vedeli ako.
„Prelistoval si knihu celú?" opýtal som sa, keď som sa dostal do druhej polovice knihy.
„Áno." ani som sa na neho nemusel pozrieť a vedel som, že pretočil očami.
„Toto si videl?" otočil som k nemu otvorené strany.
            Slová mi stále nedávali zmysel, ale obrázok pripomínal fázy mesiaca s číslami.
„Čo pri Luciferovi," vytrhol mi knihu z ruky, „Toto tam nebolo, prisahám." mračil sa na stránky až sa mu obočie spojilo.
„Ani toto!" zavrčal, keď pretočil niekoľko stránok späť a potom ďalej.
„Čo je toto kurva za knihu?!" zovrel ju pevnejšie v rukách.
„Možno ak ju ukážeme niekomu tretiemu tak aj tie slová začnú dáva zmysel." zasmial som sa.
            Vyslúžil som si nemilý pohľad, pri ktorom som mu vyplazil jazyk.
„Ale stále nerozumiem čo sa mi táto HLÚPA," skríkol na knihu akoby ho vedela počuť, „kniha snaží povedať."
„Daj mi to ešte." vytrhol som mu ju a začal listovať.
„Čo ak je tento ľudský rok niečo inak? V ľudskom svete sa blíži Samhain, len pred nedávnom bol Mabon. Kedy presne začali pribúdať duše?" zdvihol som k nemu pohľad.
„Neviem presne. Nepýtal som sa."
„Zisti toto ako prvé a od toho sa vieme pohnúť."
„Ako ti toto vôbec napadlo?" opýtal sa neveriacky.
„Lebo čarodejnícke sviatky sa vo všetkých jazykoch píšu rovnako." otočil som na neho knihu. Na dvoj strane bol nakreslený kruh kde po obvode boli popísaných všetkých osem sviatkov.
            Yule ako prvý, vedľa neho Imbolc, Ostara, Beltane, Litha, Lughnasadh, Mabon a Samhain. Všetky krásne vedľa seba do kruhu. Boli to sviatky, ktoré sme cítili aj v Podsvetí. Moc, ktorá prúdila v tie dni, noci až k nám bola plná života a najsilnejší bol vždy Samhain.
            Teplo ohňov a šepot bolo v tú jednu noc počuť celým Podsvetím. V tých chvíľach aj démoni stíchli a nechali sa naplniť silou, ktorá sa niesla našim červeným domovom. Bola to jediná chvíľa kedy aj Lucifer s Lilith dali nabok všetko a stíchli. Nech sa ľudia snažili akokoľvek sviatok zmeniť, vždy boli tí, ktorí cítili a rozumeli. Niekedy dokonca nevedomky oslavovali koniec jedného roku a začiatok druhého.
            Tá jedna noc mala svoju moc pre všetkých. Či ľudí alebo Podsvetie alebo aj samotné Nebo, aspoň som v tom veril.