Precatio

Keziah (10.kapitola)

Ako som sa zjavil v Podsvetí jasný blesk udrel niekam do Hmlistého Lesa. Takmer som sa vďaka tomu vrátil naspäť do ľudského sveta, ale vedel som, že nemám na výber. 

Nechcel som za Luciferom ísť s prázdnymi rukami a ešte aj otázkami, ale iné možnosti som nemal. Mohol som sa pýtať po celom Podvestí, ale jediný kto mal naozaj vedomosť o dušiach bol on. 

Vydýchol som a vykročil Mestom Duší s jasným cieľom dostať sa až k jeho zámku. 

 Snažil som sa čo najmenej obzerať okolo seba. Duše v tomto meste boli tak zvyknuté na démonov, že sa nebáli ničoho. Vedeli, že im nič nehrozí od nikoho z nás. Lucifer nestrpel akékoľvek boje či prelievanie krvi v jeho meste. Mesto Duší bolo a malo byť pokojom pre tých, ktorý si to zaslúžili. 

Tak ako v Červenom meste aj tu boli stavby do rovnakej farby, ale pôsobili viac živé. Napriek tomu, že si ľudia mysleli, že v Podsvetí nič nevie rásť tak to tak nebolo. Kvety a rastliny zdobili parapety domov. Boli to kvety, ktoré sa nedali nájsť v ľudskom svete. Patrili Podsvetiu a svetu, ktorý vytvoril Lucifer. Väčšina bola do červených farieb, ale našli sa aj hnedé alebo žlté. Ich vône boli ťažké, ale ľudské duše si rýchlo zvykli. Lúče svetla sa lámali cez červené kryštály, ktoré zdobili ulice, ale aj domy. Malý netopier z jedného visel a spokojne si čistil krídlo. 

Ulicami sa vždy niesol smiech a vrava. Bolo to mesto ako vystrihnuté z ľudského sveta, len poprášené červenou farbou a nasiaknuté pokojom spojeným s ťažkou vôňou. Bol to raj, ktorý Lucifer vytvoril pre tých, ktorý sa báli ako prekročili Bránu Podsvetia a pozreli sa na Temný Les plný čiernych stromov a hmly pri nohách. 

Bola to druhá strana mince k Mestu Zatratených, ktoré bolo chladné a nieslo sa ním utrpenie a vzduch bol ťažký a nepríjemný. 

Mali sme svoj vlastný raj a peklo rovno tu pod dohľadom dvoch zámkov na vysokých kopcoch. 

Nebolo spravodlivé ako svet fungoval. Lucifer mal pravdu, mladé duše ma ťažili, ale nie preto lebo boli mladé a zaslúžili si niečo iné, ale preto lebo som vedel koľko ešte mladších behalo kryštálovými ulicami Mesta Duší. Koľké prispeli k sile Podsvetiu, ale následne strávili dlhé dni, ak nie roky tým, aby si vôbec zvykli na mesto okolo nich. Toľké mladé duše hľadeli na Temný Les, báli sa a modlili sa k niečomu ako ním kráčali, len aby prišla bytosť z nočných môr a ponúkla im pomocnú ruku tesne pred Riekou Nárekov. 

Tak veľa duší kričalo pri tmavej rieke, ktorá vedela byť zatrateným pre démonov, ale aj duše. Bolo to jediné miesto odkiaľ sa nikdy nedalo dostať. Bol to úplný koniec, taký ktorý si nezaslúžilo veľa, ale boli tam. Naveky stratený vo vodách, s ktorých nebolo úniku. Navždy kričiaci o pomoc v tmavej vode bez možnosti návratu. 

Striaslo ma pri myšlienke na rieku. Vyhýbal som sa jej čo mi sily stačili. 

Pomedzi nohy mi prebehla veľká jašterica a za ňou so smiechom bežali dve deti ledva desať ročné. Nevedel som ako si to zaslúžili a prečo skončili tu, ale vedel som si predstaviť strach, keď prvý krát zbadali svet v ktorom sa zjavili. 

Zastal som na kraji mesta a zdvihol zrak k vysokému kopcu posiatemu zlatými a bielymi kvetmi na vrchu, ktorého sa týčil kamenný zámok. Mal som nutkanie cúvnuť ako zafúkal jemný vánok a do nosa mi udrela ostrá vôňa kvetov, ale prinútil som telo pohnúť sa. 

Kráčal som po ceste tvorenou drobnými červenými kamienkami. Pri každom zafúkaní sa mi jemný prach zvíril okolo nôh. 

Oblohu preťal jasný blesk a znova udrel do Hmlistého Lesa. Jediné, čo som dúfal bolo, aby Lilith nebola pri Luciferovi. Nepotreboval som jej čeliť.