Ako som sa zjavil v Podsvetí jasný blesk udrel niekam do Hmlistého Lesa. Takmer som sa vďaka tomu vrátil naspäť do ľudského sveta, ale vedel som, že nemám na výber.
Nechcel som za Luciferom ísť s prázdnymi rukami a ešte aj otázkami, ale iné možnosti som nemal. Mohol som sa pýtať po celom Podvestí, ale jediný kto mal naozaj vedomosť o dušiach bol on.
Vydýchol som a vykročil Mestom Duší s jasným cieľom dostať sa až k jeho zámku.
Snažil som sa čo najmenej obzerať okolo seba. Duše v tomto meste boli tak zvyknuté na démonov, že sa nebáli ničoho. Vedeli, že im nič nehrozí od nikoho z nás. Lucifer nestrpel akékoľvek boje či prelievanie krvi v jeho meste. Mesto Duší bolo a malo byť pokojom pre tých, ktorý si to zaslúžili.
Tak ako v Červenom meste aj tu boli stavby do rovnakej farby, ale pôsobili viac živé. Napriek tomu, že si ľudia mysleli, že v Podsvetí nič nevie rásť tak to tak nebolo. Kvety a rastliny zdobili parapety domov. Boli to kvety, ktoré sa nedali nájsť v ľudskom svete. Patrili Podsvetiu a svetu, ktorý vytvoril Lucifer. Väčšina bola do červených farieb, ale našli sa aj hnedé alebo žlté. Ich vône boli ťažké, ale ľudské duše si rýchlo zvykli. Lúče svetla sa lámali cez červené kryštály, ktoré zdobili ulice, ale aj domy. Malý netopier z jedného visel a spokojne si čistil krídlo.
Ulicami sa vždy niesol smiech a vrava. Bolo to mesto ako vystrihnuté z ľudského sveta, len poprášené červenou farbou a nasiaknuté pokojom spojeným s ťažkou vôňou. Bol to raj, ktorý Lucifer vytvoril pre tých, ktorý sa báli ako prekročili Bránu Podsvetia a pozreli sa na Temný Les plný čiernych stromov a hmly pri nohách.
Bola to druhá strana mince k Mestu Zatratených, ktoré bolo chladné a nieslo sa ním utrpenie a vzduch bol ťažký a nepríjemný.
Mali sme svoj vlastný raj a peklo rovno tu pod dohľadom dvoch zámkov na vysokých kopcoch.
Nebolo spravodlivé ako svet fungoval. Lucifer mal pravdu, mladé duše ma ťažili, ale nie preto lebo boli mladé a zaslúžili si niečo iné, ale preto lebo som vedel koľko ešte mladších behalo kryštálovými ulicami Mesta Duší. Koľké prispeli k sile Podsvetiu, ale následne strávili dlhé dni, ak nie roky tým, aby si vôbec zvykli na mesto okolo nich. Toľké mladé duše hľadeli na Temný Les, báli sa a modlili sa k niečomu ako ním kráčali, len aby prišla bytosť z nočných môr a ponúkla im pomocnú ruku tesne pred Riekou Nárekov.
Tak veľa duší kričalo pri tmavej rieke, ktorá vedela byť zatrateným pre démonov, ale aj duše. Bolo to jediné miesto odkiaľ sa nikdy nedalo dostať. Bol to úplný koniec, taký ktorý si nezaslúžilo veľa, ale boli tam. Naveky stratený vo vodách, s ktorých nebolo úniku. Navždy kričiaci o pomoc v tmavej vode bez možnosti návratu.
Striaslo ma pri myšlienke na rieku. Vyhýbal som sa jej čo mi sily stačili.
Pomedzi nohy mi prebehla veľká jašterica a za ňou so smiechom bežali dve deti ledva desať ročné. Nevedel som ako si to zaslúžili a prečo skončili tu, ale vedel som si predstaviť strach, keď prvý krát zbadali svet v ktorom sa zjavili.
Zastal som na kraji mesta a zdvihol zrak k vysokému kopcu posiatemu zlatými a bielymi kvetmi na vrchu, ktorého sa týčil kamenný zámok. Mal som nutkanie cúvnuť ako zafúkal jemný vánok a do nosa mi udrela ostrá vôňa kvetov, ale prinútil som telo pohnúť sa.
Kráčal som po ceste tvorenou drobnými červenými kamienkami. Pri každom zafúkaní sa mi jemný prach zvíril okolo nôh.
Oblohu preťal jasný blesk a znova udrel do Hmlistého Lesa. Jediné, čo som dúfal bolo, aby Lilith nebola pri Luciferovi. Nepotreboval som jej čeliť.
Vydýchol som pred veľkými tmavými dverami. Nikde žiadne stráže, tak ako som si pamätal. Nepotreboval ich. Jeho zámok mal svoj ochrany a vedel som, že v tieňoch sú skrytý démoni, ktorý by ma vedeli zmiesť z povrchu Podsvetia.
Zdvihol som ruku ku tmavému drevu, s ktorého sálalo príjemne teplo. Dvere sa otvorili skôr ako som sa ho stihol vôbec dotknúť. Nevedel som či ma videl alebo iba vycítil moju prítomnosť.
Pohýbal som ramenami a vykročil do tlmene osvetlenej predsiene.
Dvere sa za mnou hneď zavreli a ostal som v takmer úplnej tme hľadiac na schody pred sebou.
Jasné svetlo a silný úder sa ozval spoza veľkého okna na vrchu schodov.
Bol som si vedomí, že nie som sám a tiene okolo mňa skrývajú svoje tajomstvá. Poznal som tento zámok. Chodil som jeho chodbami. Skrýval som sa s Luciferom v tieňoch a hľadel na Hmlistý Les a celé Podsvetie z jeho okna.
Ako na zavolanie pri okne zatrepotal krídlami čierny havran a hlasno zakrákal. Pôsobil viac ako vytvorený tieňmi ako skutočný.
Vykročil som, aj keď zámkom znova zadunel úder blesku.
Nasledoval som havrana tmavými chodbami a snažil som sa ovládnuť pri pocite, že ma niekto neustále sleduje.
Poznal som chodby kadiaľ ma havran viedol. Poznal som takmer každé zákutie a sochu. Obrazy, ktoré boli skryté v tme som si pamätal akoby to bolo iba deň dozadu, čo som kráčal po kamennej podlahe.
Jediný rozdiel bol, že som si pamätal viac svetla všade naokolo, a tak isto hudbu. Nebol deň či noc kedy by kamennými chodbami neznela hudba. Zrazu bol zámok, ale ponorený do tmy a ticha, ani údery bleskov nebolo počuť za kamennými stenami.
Havran sa rozplynul pred veľkými dverami osvetlenými červeným svetlom, na ktorých boli vyryté dve veľké anjelské krídla.
Dvere sa otvorili v tej chvíli ako som zdvihol ruku, aby som zaklopal.
„Poď ďalej, Keziah." jeho tichý hlas bol ako výkrikom v tichu okolo mňa.
Vstúpil som do komnát, ktoré si moje telo pamätalo. Tmavú veľkú posteľ, na ktorej boli neustlané periny. Knižnicu pri ktorej boli porozhadzované knihy na zemi. Čiernu kruhovú sedačku s tmavými vankúšmi, ktoré niektoré boli popadané okolo. Malý stolík s karafou do polovice prázdnou a jedným popukaným pohárom. Dve veľké okná skryté pod tmavými závesmi akoby nechcel, aby ani kúsok svetla prenikol. Veľké presklené dvere, ktoré viedli na kamenný balkón, kde sa opieral o zábradlie a hľadel pred seba.
Hľadel som na jeho vytetované krídla a snažil som sa ovládnuť nutkanie pozrieť sa na strop, na ktorom boli nakreslené také isté len niekoľko násobne väčšie.
Strávil som s ním toľké chvíle. Vedel som ktoré rozhodnutia ľutuje a ako vidí svet, ktorý stvoril Stvoriteľ.
„Prišiel si ma iba navštíviť a kochať sa mojou krásou alebo?" ani sa neobzrel ako nechal otázku visieť okolo nás.
Prišiel mi unavený až vyčerpaný. Na jazyk sa mi hrnulo veľa otázok, ale vedel som, že nemám právo sa pýtať.
Prehltol som naprázdno a prešiel až na balkón ignorujúc nutkanie ľahnúť si do jeho postele.
„Potrebujem sa niečo opýtať, pane." priznal som kúsok od neho.
Ticho sa zasmial a zvesil hlavu. Biele vlasy mu popadali do tváre a jemný vietor ich postrapatil. Vôňa lávy a uhlíkov mi prešla celým telom až som musel zaťať zuby, aby som ostal na mieste stáť.
„Pane pane pane." zopakoval to jedno slovo.
Pomaly sa vystrel a otočil na mňa. Oprel sa lakťom o múrik a jeho biele oči mi zrazu videli až do čierneho srdca.
„Sme tu iba my, Kez. Nemusíš ma oslovovať pane." vyslovil to jedno slovo akoby to bola nadávka. Niečo zlé a nesprávne.
„Stalo sa niečo Lucifer?" nech ma vezme Rieka Nárekov.
Mohlo mi byť jedno, čo sa deje v ľudskom svete. Tie oči, ktoré hovorili, že nespal a prázdny pohár vedľa neho na múriku hovoril svoj vlastný príbeh.
Blesk osvetlil celé Podsvetie a udrel do Hmlistého Lesa.
Iba pokrútil hlavou a uchechtol sa.
„Chcel si sa opýtať niečo iné, však?" znova sa otočil a zahľadel sa pred seba.
Výhľad z jeho komnát a balkónu bol jeden z najkrajších, aké som mal možnosť vidieť. Bolo odtiaľ vidieť celé Podsvetie. Lesk Mesta Duší, ale aj chlad Mesta Zatratených. Vedel som rozoznať každú strechu Červeného mesta a Temný Les bol tmavým bodom celého Podsvetia. Lilithin zámok na druhej strane Hmlistého Lesa bol dvojičkou toho Luciferovho. Jediné, čo som nevedel bolo, či aj jej komnaty smerujú tak, aby videla Podsvetie a domov svojho druha.
„Chcel som vedieť kedy začali pribúdať duše vďaka modlitbám? Či to je iba posledné obdobie alebo to pretrváva už dlhšie?" vyslovil som tie otázky akoby to bolo to najťažšie čo som sa kedy opýtal.
Chcel som sa viac pýtať na neho a či mu viem pomôcť, ale ak sa nechcel rozprávať nemal som právo.
„Je to skôr posledné obdobie. Na ľudské dni to bude niečo cez tridsať dní." odpovedal stále s pohľadom upreným pred seba.
„Približne od Mabonu?"
Nastalo nachvíľu ticho.
„Áno, to by mohlo sedieť."
Dovolil som si spraviť posledné kroky a oprieť sa vedľa neho, ale neodvážil som sa na neho pozrieť. Nebol som si istý, čo by som spravil, ak by som tak spravil.
Ostali sme vedľa seba stáť. Hľadal som slová, ktoré by pomohli. Ktoré by vyplnili to ticho, ktoré by možno pomohli odohnať ticho okolo neho. Nemal som ale nič. Mal som iba primitívne nutkanie potiahnuť ho za ruku a hodiť do postele. Chcel som, aby sa usmial a aby mal v očiach oheň. Chcel som cítiť jeho tiene a ruky na sebe. Chcel som jeho pery na svojich.
„Keziah?" jeho tichý hlas ma vytrhol z myšlienok, ktoré sa začali uberať zlým smerom.
„Á-áno?" vykoktal som čím som prezradiť neistotu.
„Na obe otázky ti vedeli odpovedať aj iný. Prečo si prišiel?" neodvážil som sa pozrieť na neho aj keď som pocítil jeho pohľad.
Mal pravdu. Vedel som si získať odpovede aj inde, ale chcel som prísť. Chcel som ho vidieť.
Zovrel som pery a hľadal akúkoľvek výhovorku.
„Pravdu, ahuv sheli." jeho dych ma pošteklil na uchu.
„Chcel som ťa vidieť. Využil som toho, že si ma požiadal o niečo." prehltol som naprázdno, „Chcel som znova vidieť tento zámok. Chcel som vedieť či sa niečo zmenilo v týchto komnatách. Chcel som vedieť či si zabudol." pri poslednom slove sa mi zlomil hlas.
„Nikdy by som nemohol zabudnúť, ahuv sheli." teplá dlaň sa mi dotkla líca. Prinútil ma pozrieť sa na neho. Takmer sa mi pritom pohľade podlomili kolená.
„Keziah, dobre vieš, že to muselo skončiť. Žiadal som ťa, aby si mal rozum a ty ho stále nemáš. Stále opakuješ rovnaké chyby." jemne sa usmial, „ale napriek tomu sa na teba neviem hnevať a..."
„Nedávaj mi svoju ľútosť." prerušil som ho. Nezniesol som to od Derava, tak isto ako som to nezniesol od neho.
„A čo ti mám dať?"
„Pravdu."
„Pravdu o čom?" spustil ruku. Nenávidel som to ako veľmi som chcel, aby dlaň vrátil spať, aby som znova cítil to teplo.
„Prečo si už nikdy neprišiel? Prečo si si ma nikdy nezavolal?" otázky sa drali na povrch skôr ako som ich stihol zastaviť.
„Kez," potriasol hlavou a vykročil dnu.
„To ťa až tak zhnusilo, že mi ich vzala? Že namiesto krídel mám iba jazvy?!" snažil som sa nekričať, ale bolo to ťažké.
Toľké roky som s ním nehovoril súkromne. Tak dlho som ho nevidel takto zraniteľného, že to moja zvrátená časť využila.
„Zhnusil? Ako môžeš niečo také tvrdiť?" skutočne znel akoby som ho urazil, keď sa na mňa obzrel.
„Ledva si sa na mňa pozrel odvtedy."
„Ahuv sheli..."
„Nevolaj ma tak!" skríkol som po ňom, „Bol som iba chvíľková zábava a nie tvoja láska." nenávidel som to jedno slovo z mojich úst. Boli sme démoni, nepoznali sme to slovo. Vedeli sme čo znamenalo, ale nemalo pre nás význam. Bolo to iba slovo.
„Nikdy som ti nesľúbil vernosť." odvrátil som pohľad pri tej vete.
Blesk udrel niekde za mnou, ale bolo mi to jedno. Bola chyba prísť a žiadať od neho odpovede. Bola chyba pýtať sa čokoľvek. Mal som si to zistiť inak.
„Keziah." pokrútil som hlavou keď vyslovil moje meno o niečo bližšie pri mne.
„Ďakujem ti za pravdu." prudko som k nemu otočil tvár. Mračil sa až som mal pocit, že mu to je možno aj ľúto.
Obišiel som ho bez ďalších slov. Neodpovedal mi priamo, ale to málo mi stačilo.
„Raz som ti povedal, že strata krídel a pád bol pre mňa to najhoršie. Bolo to niečo za čo som si mohol sám, aj keď som sa snažil viniť otca, ale nakoniec som pochopil, že som to bol ja kto zlyhal." jeho hlas ma zastavil pred dverami.
„Koľký z vás trpeli vďaka Lilithinmu hnevu len preto lebo som zlyhal? Koľko bolesti si si odniesol len ty, Keziah?"
„Nedávaj mi svoju ľútosť, Lucifer." precedil som cez zuby, „Je jedovatá a páli. Je hadom, ktorým si aj ty. Krídla na tvojom tele sú iba klamstvom a výsmechom." ani som sa na neho nepozrel ako som odišiel.
Rieka Nárekom mal byť trest, ktorý by som si zaslúžil za svoje slová a za všetko čo som spravil. Čakal som, že ma doženú jeho tiene alebo on sám, ale neprišiel nikto. Boli tam iba pohľady z temnoty v zámku, ktorá zrazu bola priťažká. Bolo tam iba ticho kamenných stien, ktoré patrili kráľovi v rozhádzanej komnate.
ESTÁS LEYENDO
Precatio
TerrorDávajte pozor na staré knihy a modlitby, môžete nimi privolať bytosti, ktoré by nemali kráčať medzi živými.
