Precatio

Keziah (6.kapitola)

Tá kniha bola strata času z dvoch dôvodov. Bola hrubá a plná textu bez jediného obrázku. Druhý dôvod bol, že som tomu textu nerozumel. Niektoré slová som rozoznal, ale inak nič. 

Derav sa neukázal dva dni a mne spoločnosť robila iba Vaera, a tá hlúpa kniha, ktorá teraz ležala uprostred nízkeho stolíka kam som ju odhodil hodinu dozadu. Jediné, čo mi ostalo bolo hľadieť do kamenného stropu a dúfať, že ma Lucifer nepríde tak skoro navštíviť, aby si zistil čo som zistil. 

 Vedel som ako krutý vie byť. Sám som niekoľko krát na sebe pocítil jeho krutosť. Nikdy sa, ale nič nevyrovnalo bolesti a utrpeniu, ktoré mi spôsobila strata krídel. Bol to iba môj trest a moje zlyhanie. Aspoň tak som si nahováral. 

 Bolelo nemôcť cítiť vietor na krídlach a nemôcť sa len tak preletieť nad mestom. Bolo utrpením vedieť, že tie krídla sú hodené niekde na dne Rieky Nárekov bez možnosti návratu. Najviac, ale bolelo, že tesne potom ako mi ich Lilith vzala si ma prestal Lucifer volať a stal som sa niekým nepotrebným. Niekým obyčajným. Niekým kto iba nosil duše do Podsvetia. 

Prudko som vyrovnal hlavu a hlasno zavrčal. 

Znel som ako zúfalec, ale nech som sa snažil akokoľvek stále som ho cítil. Stále som cítil jeho moc a chuť. Stále som vedel, že sedel na tom istom mieste kde teraz ja.
„Vaera sprav mi radosť a zabi ma, prosím." iba vedľa mňa mňaukla.
„Máš aj inú radu?" otočil som na ňu tvár.

 Sedela na opierke, jednu nohu mala vystretú a olizovala si veľmi intímne partie.
„Mám ťa nechať samú?" opýtal som sa podráždene. 

 Ani to s ňou nepohlo, iba sa ďalej oblizovala.
„Hovorím s tebou." štuchol som do nej pazúrom. 

Iba na mňa zasyčala a vrátila sa k olizovaniu.
„Jedného dňa ti v spánku urežem tie chvosty." zavrčal som jej smerom.
„Rozprávam sa s mačkou, ktorá ma má u riti. Skvelé." prudko som vstal a hlasno zavrčal.
„A teraz ešte aj sám so sebou." začínal som blázniť a čím viac som znel zúfalejšie. 

 Otvoril som ústa, že niečo poviem smerom k Vaere, ale ozvalo sa klopanie na dvere. 

Prehltol som naprázdno a vykročil ku dverám.
„Fia." prevrátil som očami, keď som otvoril dvere.
„Čomu vďačím..." nestihol som ani dopovedať a už ma tlačila naspäť do miestnosti.
„Iba som chcela tvoju spoločnosť." ukázala mi všetky zuby a stále mi tlačila dlaňou na nahú hruď, až som narazil na okraj sedačky a kolená sa mi podlomili. 

Dopadli sme spolu na sedačku a bol som rád, že Vaera stihla zmiznúť.
„Fia, čo..." prerušila ma svojimi ústami na mojich. 

 Chvíľu som s ňou bojoval. Snažil som sa dostať od jej úst a rúk, ktorými mi prechádzala po hrudi, ale nakoniec som to vzdal. 

 Pritiahol som si ju bližšie za zadok a ona ticho zastonala. 

Nech to vezme Diabol! S nárazom sme dopadli na zem až ticho zastonala, ale vedel som, že to nebolo iba bolesťou.

Nemusel som jej hovoriť, že to rozhodne nebude pomalé a jemné. Vedela to skôr ako vôbec zaklopala na dvere. 

Silno som jej zahryzol do krku až sa prehla v chrbte a zastonala. Krv mi naplnila ústa a ona znova zastonala.

 Zvuk trhania oblečenia naplnil miestnosť a jej horúca pokožka sa dotkla mojej až som slastne zapriadol. 

Potreboval som inú chuť ako jeho, a tak som si veľmi rád vzal Fiu. Vzal som si ju presne tak ako som potreboval ja a ona mi dala to, čo som požadoval. 

Nebolo to romantické. Bolo to zvieracie, plné škrabania a hryzenia. Aj keď som musel udržať svoje stony vo vlastných ústach kvôli nej, vzal som si všetko.