Som anjel

Úvod

"Angela!"zo zamyslenia ma vytrhol krik učiteľky biológie.

"Áno?"obzrela som sa po triede. Čo som spravila?Prečo na mňa skríkla?

" Keď si veľmi,ale veľmi pozorne počúvala,zopakuj nám učivo!"

Fú ha! A teraz ma dostala..."Ehm prepáčte,ale nejako som sa zamyslela."

Sklonila som hlavu,aby si myslela,že ma to mrzí.

"Nabúdce počúvaj!"

Bez slova som prikývla. Ha! zožrala mi to aj s navijakom. Chvalabohu,

konečne zazvonilo. Najlepšie na tejto hodine je,že je posledná.

Všetky knihy som neľútostne hodila do tašky a medzi prvými vybehla

z triedy. No ďaleko som sa nedostala. Moja najlepšia kamarátka ma

stiahla za vak.

"Ani ma nepočkáš,Ang?!"

"Prepáč Miky,zamyslela som sa."

"Ty si zamyslená stále. Nad čím preboha stále premýšľaš?"

"Ani neviem,nejako sa mi vždy do myšlienok zapletú..."

"Zas tie tvoje krídla. Uvedom si,že si človek a o krídlach môžeš len snívať!"

Radšej som len prikývla. Vôbec nemá zmysel,aby som sa s ňou znova

o tom pohádala. Miky zase viedla jeden z jej dlhých monológov. Ja som len

objala knihu a kráčala vedľa nej po chodbe. Sledujem dlážku, keď do mňa

niekto vrazí. Keď že som bola zahrabaná v myšlienkach,

doslova ma to vyviedlo z rovnováhy. Skončila som na zemi. Až keď som

sa pozrela,kto mi podáva ruku,zbadala som ,že je to ON. Idol všetkých

báb na škole vrátane Miky...

"Si v poriadku?"

Pomohol mi vstať a podal mi knihu.

"Áno a prepáč,mala som sa dívať pred seba."

"Nie ...ty mne prepáč,ja som ťa mohol obísť."

Chlapče...obchádzaš ma celých 9 rokov.

"To nič."

"Naozaj prepáč."sladko sa usmial.

Chvalabohu že odišiel. Miky sa z jeho úsmevu šla roztopiť. Ak si myslel,že to zaberie aj na mňa,veľmi sa mýlil. na mňa tieto sladké úsmevy a pálivé pohľady nezaberajú.

"Mať také šťastie ako ty."

"To už len bolo šťastie,že som narazila do nejakého frajera."

Jej kyslí výraz hovoril za všetko-preboha Ang,narazíš do toho najkrajšieho chalana zo školy a nič to s tebou nerobí? Si normálna? Nechápem,čo na ňom všetky vidia. Ved' je to iba navoňaný frajer,čo žmurká po každej druhej,ktorú vidí. No,ale to by nebola naša škola, keby niesu všetky baby(česť výnimkám) doňho buchnuté. A väčšina z nich je tak namaľovaná, že keby nám zakážu maľovať sa,pól školy by chýbalo. Chvalabohu,konečne sme odtiaľ vyšli. Miky sa prestala obzerať,ale jediná téma,ktorú dokázala rozoberať,je to ako som doňho vrazila. Ten jej "dokonalý" monológ sa tiahol,pokiaľ sme sa nerozlúčili. Konečne 15 minút ticha. Ale zjavne som sa tešila predčasne. Dúfam že nekričí na mňa.

"Počkaj! Ty tam! Hej,stoj!"

Kráčaj ďalej Ang a nevšímaj si toho človeka. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Automaticky som sa chcela rozbehnúť...

"Nepočula si ma?"

A vtedy mi došlo,že som ten hlas už dnes počula. Čo odo mňa chce? Pokračovala som v chôdzi. Nanešťastie,kráčal vedľa mňa. A to som sa tešila na 15 minút ticha. Teraz budem musieť pravdepodobne odpovedať na otázky.

"Inak ja som Tomáš!"

"Ang."

"Chcem sa ti ešte raz ospravedlniť."

"To nič! Som zvyknutá že do mňa ľudia narážajú,a potom mi aj pekne vynadajú."

"Ako môže tebe niekto vynadať ? "

"Vieš,nie každý má také šťastie ako ty ."

"Šťastie?Ako to myslíš ? "

"No áno, máš "šťastie",ved' kto by teba nepoznal?. Všetky baby vrátane mojej najlepšej kamarátky sú z teba paf. No,okrem mňa."

"To hovoríš len tak."

"Čo ako?"

"Že nepatríš medzi tie baby."

"Ha! Ha! Dovoľ mi zasmiať sa. Nebodaj vyzerám tak,že medzi ne patrím?"

"Nie,ale..."

Našťastie už len kúsok od domu. Rozbehla som sa k domu a zakývala mu. Konečne som sa ho zbavila. Rýchlo som vbehla dnu. Od radosti som nechtiac tresla dverami. Našťastie,som sama doma. Treba naučiť susedov,ako znie dobrá hudba. Ale najprv sa naučiť,nachystať veci do školy a o pól piatej na tréning. Dvojhodinový oddych mi dobre padne. Ani som sa nenazdala, a už bolo pol piatej. Myslela som,že sa vrátim späť do kabín,keď som zbadala Tomáša,ako debatoval s trénerom. A dokonca má v ruke kopačky a pri nohe loptu. Toto mi chýbalo,hrať s ním v jednom týme. Dofrasa,zabudla som si v kabíne rukavice. Skoro som dostala infarkt,keď som vyšla z kabín. Rovno za dverami na chodbe stál on...Tomáš.

"Si normálny?!"

"Jé...ahoj Ang ty hráš futbal ?"

"Nie...vodné pólo."

Obišla som ho a bežala na ihrisko. Toto je hádam len zlý sen. No super! Aby toho nebolo málo,len čo som si navliekla aj druhú rukavicu,rozviazala sa mi šnúrka. Ledva som stihla rozcvičku. A teraz sa len sústrediť na loptu. Všetky som chytila. No posledný kopal Tomáš. Ani neviem ako,ale lopta preletela okolo mňa,ja som zletela na zem a sieť sa zatriasla. To snáď nie! Po troch mesiacoch mám loptu v bráne. Teraz ma už vážne naštval!Zaplavil ma hnev. Toto bol prvý,a aj posledný gól v "mojej" bráne. Keď že už do konca tréningu neprešla ani jedna lopta,bola som rada. Prvý krát mi môj hnev pomohol.Po tréningu som bola prvá v kabíne a prvá som aj odchádzala. Len dúfam že ma znovu nedobehne. Našťastie,boli moje prosby vyslišané. Ani som poriadne nedožula posledné sústo večere,už som ležala na gauči. Konečne pokoj!Z ničoho nič sa mi začali zatvárať oči. Po chvíli som počula len utíchajúce hlasy z televízie...

* * *

Ahoj! Toto je môj prvý zverejnený príbeh a budem sa tešiť z každého čitaťeľa a som zvedavá na vaše názory :)