Som anjel

19.kapitola

Pretáčala som stranu za stranou v snahe nájsť zmienku o cintoríne vlkolakov. Už som bola takmer na konci Veľkej knihy a stále nič. Richard vyzeral čoraz horšie. Konečne! Markus bol jeden z najstarších vlkolakov. Vynašiel protijed na upíri jed,no ampulky si vzal so sebou do hrobky. Markusova hrobka je odtiaľto vzdialená dve hodiny.
"Našla som to!"
Všetci sa na mna pozreli. Marek si sadol vedľa mna.
"Markusova hrobka je odtiaľto dve hodiny cesty. Nachádza sa hlboko v lese,no jej polohu nám prezradia zvláštnt zoradeneé stromy."
Len prikyvoval. Tváril sa zvláštne.
"O desať minút vyrážame!"
Povedal to chladne a tvrdo. Ako by to ani nebol on. S Matúšom niečo rozoberali v kuchyni. Aziris pobehovala s obkladmi a Estel s Tomášom riešili cestu k hrobke. Vlkolak zakašľal. Pomohla som mu posadiť sa. Pokožku mal bielu ako prvý sneh,kruhy pod očami mal čierne ako uhlie. Už nevyzeral tak drsne. Pripomínal bezmocné dieťa. Aziris mi podala ľadový obklad a znovu niekam zmizla. Vlkolak celý horel. Jeho kedysi uhľovo čierne oči vyzerali ako blednúce búrkové mračná. Opatrne som mu priložila obklad na čelo. Pomaly otočil svoju mrtvolne bledú tvár ku mne. Pred pár hodinami ma desil,teraz mi je ho ľúto.
"Vojna začala!"
Pomaly si ľahol a zaspal. Vstala som. Podlomili sa mi kolená a zatackala som sa. Marek ma chytil okolo pásu,no jeho objateie bolo bezcitné,chladné...ako by to vôbec nebol on. V očiach mu horel hnev a sánku mal zatnutú. Hľadala som v jeho očiach jeho staté ja,no nič som nenašla. Aziris ma chytila za rameno. Marek ma pustil. Keby tam nestojí Az,ležím na zemi. Pevne ma objala. Az,az čo s ním je? Prečo je taký bezcitný? Utrápene si vzdychla.
"Bojí sa a žiarli."
Pohľadom prebehla zo mna na apiaceho Richarda. Ako nanho môže Marek žiarliť? K Richardovi nič necítim,nič! Zhlboka som sa nadýchla. Vybehla som do izby,vzala vak do ktorého som hodila veľkú knihu. Estel s Aziris ostali s vlkolakom.

Rozprestrela som krídla a odrazila sacod trávniku v záhrade. Letela som vedľa Marúša vpredu. Tomáš s Marekom trochu zaostávli. Matúš na mna zvláštne pozeral.
"Angie,je ti niečo?"
Pokrútila som hlavou. Nemám náladu vysvetľovať mu to. Trochu som za ním zaostala. Zaujímalo by ma z akého dôvodu žiarli. To si o mne naozaj myslí,že by som si začala s Richardom? Niekedy by som chcela byť obyčajná.

Po dvoch hodinách letu som zbadala stromy vytvárajúce vlčiu hlavu. Bolo to krásne. Niečo sa stalo. Krídla mi ochabli a ja som sa zrútila k zemi.

Z pohľadu Mareka...
Ten psisko všetko kazí. Angela je ním ako posadnutá,nič iné ju nezaujíma. Má jediné šťastie,že je natom tak zle inak by som mu upravil fasádu. Matúš mi noečo vravel,no vôbec som ho nevnímal.
"Hej,kámo si tu?"
"Čo?"
"Si v pohode?"
Neodpovedal som. Stále na mna nechápavo hľadel.

Zachytil  som Angie skôr ako omdlela. Hľadela mi do očí ako by v nich niečo hľadala. Zrejme jej chýbajú psie oči. Pustil som ju. Zavesila sa na Aziris.

Angela s Matúšom leteli popredu.
"Maro,si v pohode?"
"Čo vás to všetkých zrázu zaujíma?"
Zavrčal som. Tomáš na mna zarazene pozeral.
"Štve ma ten pes. Pokiaľ sa neobjavil bolo všetko v pohode. Teraz sa Angela obšmieta len okolo neho."
"To si mohol hned povedať ,že žiarliš. Uistujem ťa,že na to nemáš dôvod."
"Ako si tým môžeš byť tak istý?"
"Nezabúdaj,že chodím s dievčaťom ktoré vie čítať myšlienky. Angie by za teba dala aj život. Musíš brať ohľad na to,že je nováčik v našom svete. Mal by si stáť pri nej a nie ju odsrkovať len preto,že chce niekomu pomôcť. Nie sme anjeli ochracovia len tak."
Chcel som nanho vyletieť,no má pravdu. Naozaj som sa správal hnusne. Sledoval som Angie letiacu pár metrov predo mnou. Nedokážem sa nd nu dlho hnevať. Pridal som,že ju dobehnem ,no v tom sa niečo pokazilo. Zrútila sa k zemi. Všetci traja sme sa vrhli za nou.
       <>                  <>                <>
Konáre ma udierali do celého tela. Tvrdo som dopadla na zem. Tvár ma štípala a telo mi sužovala nepríjemná bolesť. Ako by som mala zlámané všetky kosti. Moje zlatisté krídla ma zakrývali. Všetko ma bolí. Podarilo sa mi postaviť sa. Vlasy mám plné konárikov a lístia,tvár doškriabanú a oblečenie špinavé,dokonca niekde aj roztrhnuté. Po čele mi stekal drobný pramienok krvy. Spoza blízkeho stromu sa ozvalo zavrčanie. Strhla som sa tým smerom. Pomaly ku mne kráčal bieli vlk. V dlhej srsti pri učiach sa mu kolísali pierka a drevenné koráliky. Zahľadel sa mi do očí. Rozbehol sa oproti mne a vyskočil.

Reflexívne som si zakryla tvár. Je po mne! Nič sa nestalo. Odokryla som so tvár. Namiesto vlka predo mnou stálo dievča s karamelovou pokožkou. Zahaľoval ju dlhý bieli plíšť,no jej strieborno biele oči si ma pozorne premeriavali. Od strachu som sa ani nehla. Vzala vak zo zeme a podišla ku mne. Zatvorila oči. Kapucna odhalila jej tvár. V dlhých uhľovo čiernych vlasoch sa hojdali koráliky spolu s pierkami.
"Mirazel!"
Najprv sa milo usmiala,potom otvorila oči.
"Čakala som na teba."
"Vedela si ,že prídem?"
Zaplieskali krídla a niekti podadol za mna. Marek,Tomáš a Matúš sa postavili tesne za mna.
"Keros,Amarel vytajte."
"Anis,na mnasi zabudla."
Dievčina,Anis sa šťastne usmiala a pozrela na môjho brata.
"Mataj,na teba sa ťažko zabúda."
Odkiaľ,odkiaľ sa poznajú? Obom sa do tváre nahrnula červen.
"Takmer som na to meno zabudol."
"Na také veci sa nezabúda,Matúš. Čomu vdačím za vaču návštevu?"
"Potrebujeme sa dostať k Markusovej hrobke."
Marekov chladný hlas mi spôsobil zimomriavky.
"Podte zamnou!"

Matúš kráčal v predu s Anis. Marek s Tomášom šli tesne za nimi. Ja som zaostávala. Vak mi udieral do chrbta. Pomaly som si z vlasov vyberala konáriky a listy. Neustále mi mysľou blúdili Richardove slová. Ak sa vojna naozaj začala,môžme veriť Anis?

Zastali sme. Uprostred lesa sa týčila asi dva metre vysoká kovová brána porastená zelenou. Anis sa jej jemne dotkla. Brána sa s ľahkosťou otvorila a odhalila pomníky z čierneho mramoru. Každý pomník zdobila vlčia hlava. Na konci cintorína hrdo stála biela hrobka. Mala krásne zdobené dvere v strede ktorých bol strieborný nápis Markus Dowler.
"Dalej si už poradíte sami."
"Uvidím ťa ešte?"
"Prídem,ked budem potrebná."
Skôr ako sa premenila na bieleho vlkolaka,dala môjmu bratovi drobný bozk na líce. Naposledy sa nanho pozrela a zmizla.
"Tak a teraz by som chcel vedieť ako to otvoríme."
Matúš zamyslene hľadel na biele kamenné dvere. Tomáš sa prechádzal okolo hrobky. Stála som pár krokov od hrobky. Marek stál pár krokov za mnou.

Vytiahla som z vaku Veľkú knihu dúfajúc,že v nej niečo nájdem. Rýchlo som nalistovala stranu kde saspomínala Markusova hrobka. Miesto lokality tam bolo niečo ako zaklínadlo.
"Štyri laby,silné zuby.
Jeden chvost,srsti dosť.
Čierny nos,v očiach zlosť.
Dve uši,môj večný spánok niekto ruší."
Všetci traja na mna zvláštne pozerali. Dvere sa s veľkým množštvom prachu ťažko otvorili. Matúš vytiahol zo svojho vaku baterku a pomaly vkročil do hrobky. Tomíš sa po chvíli stratil v temnote hrobky. Opatrne som vošla dnu. Len čo sme boli dnu všetci štyria ,dvere sa rýchlo zabuchli. Všetci sme sa strhli. Zaplavila ma mierna panika. Matúš s Tomášom pokojne prečesávali malú miestnosť. Cez úzke okienko do hrobky prenikalo slabé svetlo. Prešla som k bielej kamennej rakve v strede miestnosti. Veľkú knihu som položila na rakvu. Steny rakvy zdobili rovnaké ornamenty aké kedy si zdobili moje telo. Jemne som po nich prešla prstami. Niektoré nazlato zažiarili,no hned zhasli. Tomáš stojac vedľa mna sa dotkol ornametov. Znovu sa rozžiarili,no teraz už boli aj strieborné. Marek stál oproti nám. Ledva sa dotkol rakvy,silné svetlo z ornamentov zaplavilo tmanú miestnosť. Únava mi zaplavila telo. Matúš nadšene vykrýkol držiac v ruke drobnú ampulku s ligotajúcou sa tekutinou. Trochu som sa rozhliadla. Steny tmavej miestnosti rozžarovali drobné ligotavé ampulky. Viečka mi oťaželi.
"Angela!"
Marekov vydesený výkrik som počula z dialky. Dopadla som na chladnú kamennú podlahu. Obklopila ma temnota.

Ahojte! Tááák tu je dalšia kapitola. Dúfam,že vás môj príbeh zatiaľ baví a ostanete mu verný až dokonca. Čo myslíte,podarí sa im zachrániť vlkolaka alebo budú musieť zachrániť seba? Odcením každý váš názor a budem veľmi vdačná za hviezdičku :)