Som anjel

31.kapitola

Richard stál vedľa mna. Bol celý v bielom a usmieval sa. Nechápavo som nanho hľadela. Ked si ma všimol,zarazil sa.
"Čo tu robíš?"
"S...som mrtva?"
"Okamžite sa musíš vrátiť!"
"Prečo si ma zachránil? Mohol si žiť."
"Spravil som vo svojom krátkom živote veľmi veľa zlého a ty si si nezaslúžila zomrieť. Asponraz som chcel spraviť niečo dobré."
"Ale ja spm nechcela aby si zomrel. Nie kvôli mne!"
"Nemal by ich kto viesť a teraz sa vráť."
"Nechcela som ,aby si zomrel."
"Stálo to za to."
Poťukal si ukazovákom po perách. Silno som ho objala.
"A teraz už chod,anjelik."
"Zbohom blcháč!"
Do očí sa mi nahrnuli slzy. Obklopilo ho biele svetlo a po chvíli v nom úplne zmizol. Zakrisla som si tvár,pretože bolo až príliš ostré. Silno som zažmúrila oči.

Zažmurkala som. Slnečné svetlo prenikalo cez tenučké závesy do izby. Všetko v nej bolo zahalené do pritmia. Pomaly som si sadla. Na malej pohovke sedel Marek a spal. Mala som na sebe dlhú,bielu nočnú košeľu. Zvesila som nohy z postele. Skúsila som sa postaviť,no podlomili sa mi kolená a tak som si znovu sadla. Niečo sa mi na Marekovi nepozdávalo. Ako by mal na tvári mierne strnisko a vyzeral staršie. Až teraz som si všimla,že mám na rukách akési male bodky. Skúsila som sa znovu postaviť. Teraz mi to už vyšlo. Pomalým krokom som prešla k Marekovi. Bola som už takmer pri nom,ked som sa pozrela do strany. Stuhla som pri pohľade do zrkadla. To nemôžem byť ja! Vlasy mi siahali takmer po stehná a moja tvár vyzerala ako mamina ,ked mala 20. Prešla som k zrkadlu. Stále som neverila ,že som to ja. Na stolíku bol pohár s svodou. Napila som sa. Znovu som sa pozrela do zrdla. Naozaj som to ja? Klesla som na taburetku pri zrkadle. Rukou som si zakryla ústa ,aby som nevykríkla. Otočila som sa k Marekovi. Stále spal. Mierne strnisko na jeho tvári ma miatlo ešte viac. Pomaly som k nemu dokráčala. Sadla som si na operadlo pohovky a trochu ním potriasla.
"Nespám,nespím!"
Pri pohľade na mna stuhol. Znovu a znovu si prezeral moju,moju tvár. Ako by hľdel na cudzieho človeka. Neisto som sa usmiala.
"Angela!"
Po lícach sa mu začali kotúlať slzy. Silno ma objal. Ako by sa do mojich žál znovu nalial život. Srdce mi tlklo ako o prereky. Hladil ma po chrbte a jeho slzy mi dopadali na rameno. Pri každom jeho dotyku som mala pocit ako by mnou prebehol elekteický prúd. Odtiahol sa a pozrel mi do očí.
"Ahoj!"
Hlas som mala slabý. Zotrela som mu z tváre slzy. Jeho strnisko mi škriabalo dlane.
"Ja som vedel,že sa preberieš."
Nechápavo som nanho pozrela.
"Spala si päť roky. Nikto neveril,že sa preberieš,no ja som to vedel."
"P...p...päť roky? Ako som mohla prežiť rak dlho bez nejakých prístrojov."
"Nie si predsa človek. Do žíl sa ti každý den vpichla zmes Markusovko protijedu,slz nýmf a krv upíra."
"Pre Boha!"
"Nemusíš sa báť nikomu sa neubližovalo. Táto zmer alebo ak chceš Lanýtum sa uschovávalo v hrade od začiatku vekov"
"Celé,celé tie roky si tu sedel?"
"Každý jeden den."
Dvere sa pomaly otvorili a vošla dnu Aziris. Biele vlasy mala zamotané do chaotického uzla z ktorého jej vyčnievalo zopár prmienkov. Vyzerala tiež staršie. Čierne rifle doplnala biela blúzka. V rukách mala striebornú tácku, na ktorej bola ampulka s dúhovo sa ligotajúcou tekutinu a injekcia. Pri pohľade na mna jej to vypadlo z rúk. Nemo na mna hľadela. Pomaly som vstala. Marek stál tesne za mnou. Zavesila sa mi okolo krku.
"Vytaj späť!"
Odtiahla sa a začala zbierať veci zi zeme.
"Všetci ste ostali v Argarme?"
"Všetci nie. Len mi "deti". Ved sa pozri von oknom."

Prešla som k oknu. Opatrne som odostrela záves ktorý vyzeral ako utkaný z rannej hmly. Za oknom bolo plno anjelov,okolo jazera sa nahánali malý i veľký vlkolaci a seliasi prečerávali oblohu. do izby vbehol malý,asi dvojročný chlapec. Hned za ním bol Tomáš. Chlapec mal jeho oči a biele vlasy. Tomáš vzal chlapca na ruky. Chlapec sa načahoval za Az. Tá ho vzala na ruky a ukázala smeromku mne. Tomáš ostal ako obarený. Potom sa ku mne rozbehola silno ma objal.
"Dobré ráno."
Odtiahol sa. Usmieval sa rovnako nadšene ako Az a Marek.
"Tomáš,zlatko prosím ťa vezmi táckú s Lanýtiom."
Prebehol k Az,vzal tácku a všetci traja odišli. Marek ma znovu objal.
"Milujem ťa."
Srdce sa mi rozbúchalo a vtedy,ked to povedal úplne prvý krát.
"Milujem ťa!"

Ahojte! Tak toto je oficiálne posledná...predposledná kapitola tohto príbehu. Tak čo,ako sa vám tato kapitola pozdáva? Som veľmi nadšená z prekonania 1300 čitateľov...nečakala som tak vysoké číslo :3 Dúfam,že sa vám bude páčiť aj záver,ktorý už mám nachystaný.