Som anjel

22.kapitola

Monat sa hnusne uškrnal. Stál sa mamou a pod krkom jej držal dýku. Vyhrkli mi slzy. Chcela som sa k nej rozbehnúť,no Marek ma zastavil.
"Mami!"
"No čo anjelik,konečne si si uvedomila,že sa mi nemáš pliesť do cesty? Pokiaľ by si nechala toho blcháča skapať nič z tohto by sa nestalo."
"Pusti ju!"
Odporne sa zasmial. Mama stála ako socha a na tvári mala kamenný výraz. Marek ma držal za pás. Chcela som sa mu vytrhnúť a pomôcť mame.
"Čo,čo chceš?"
"Tvoju smrť anjelik."
Sťažka som preglgla. Jeho výraz stuhol. Dýka dopadla na zem. Mama hned pribehla ku mne. Silno ma objala. Monat naposledy nemo vykríkol. Jeho bezvládne telo dopadlo na zem. V momente sa rozpadol na prach. Anis sa len usmiala a zmizla za dverami.

Sedela som Marekovi na kolenách s hlavou na jeho ramene. Mama s niekým telefonovala. Nespúšťala som oči z kôpky prachu pri dverách. Mamad pristúpila ku kreslu v ktorom sme sedeli.
"O chvíľu prídu Araxovia,aby odpratali Monatove zvyšky.
Stále bola vydesená. Sadla si do kresla na druhej strane haly. Niečo hľadala v mobile.
"Kto sú Araxovia?"
"Potomkovia anjelov smrti a upírov."
Halou sa roznieslo klopanie. Mama rýchlo prešla k dverám a otvorila. Dnu vošla žena a muž v čiernych plášťoch. Odpratali Monatove zvyšky. O niečom sa s mamou zhovárali. Schúlila som sa do Marekovej medvedej náruče. Stále som mala pred očami Monata s dýkou pri maminom hrdle. Žena v plášti pristúpila k nám.
"Mirazel,Keros rada vás vidím."
"Čo teraz?"
"Je potrebné zhromaždiť všetkých vašich príbuzných. Je čas odísť do Argarmu."
"Kam?"
Len sa usmiala a vrátila sa k mame. Marek ma silno objal.
"Čo je Argarm?"
"Miesto ktoré nie je,no stále existuje. Čas ktorý uplinul a predsa ešte nebol. Dni ktoré nikdy nebudúno už ubehli. Človek tam nikdy nebol,no vie o nom."
Nechápavo som nanho hľadela. Čo to je za miesto? Začína mi chýbať môj obyčajný,ľudský život.

"Chcem byť normálna. Nevládzem sa neustále báť,skrývať sa a čakať kedy začne vyčínať smrť. Nie som ten vhodný anjel. Môj osud sa splietol."
Prekvapene na mna pozeral. Vstala som a kráčala k schodom. Chvíľu bude trvať kým pozhánajú moju veľkú rodinu. Oboma rukami som sa chytila zábradlia. Sklzla som na schody. Hľadela som do veľkej haly preplnenej knihami. Po lícach mi začali zas a znovu stekať slzy. Marek si ku mne prisadol.

Pomaly sme kráčali hore do izby. Zamotala som sa do paplona v snahe skryť sa pred celým svetom. Vykukla som spod paplona. Marek ma pozorne sledoval. Ľahol si vedľa mna a silno ma objal.
"Vždy som bola taká slabá?"
"Ty? Nie. Vždy si bola tou najsilnejším a naj sebavedomejším anjelom,no pokiaľ si neprišla o krídla. Po vojne si sa do seba uzavrela a s nikým,takmer s nikým neprehovorila."
"Ani s tebou?"
"Bol som jeden z mála s kým si hovorila."
Viac som sa k nemu pritúlila. Chýbal mi môj obyčajný život. Radšej by som riešila súpisku pred zápasom,hádala sa s Marekom kto bude chytať ako čakať na blížiacu sa vojnu. Chýba mi môj starý život. Starý život? Môžem si vybrať ktorý. Veľa mojich spomienok bolo rozmazané. Denník! Vybehla som z postele.
"Nevieš kde som nechala Denník?"
"Naposledy bol niekde tu."
Prehladala som celú izbu. Bol v šuplíku stolíka pod zrkadlom. S Denníkom v rukách som si sadla na široký parapet. Pomaly som v nom listovala.

Zopár dní som dobrovoľne zatvorená v izbe. Ružovkastý baldachýn sa jemne kolíše. Budem v dalšom živote obyčajným človekom? Narodím sa ešte?"

Musela som listovať dalej. Vidno,že som vtedy bola naozaj zničená. Kútikom oka som si všimla Marekov skúmavý pohľad. Znovu som zabodla oči do strán Denníka.

Celé hodiny moje telo skľučovala bolesť. Hrdlo ma od toľkého kričania bolelo. Keros celú dobu sedel vedľa a držal ma za ruku. Detský plač zaplavil miestnosť. Keros ma stále pevne držal za ruku. Lekár k nám pristúpil s perinkou. Pri pohľade na malého človiečika v perinke sa mi do očí nahrnuli slzy. V náručí mi ležala perinka. Skúmavo na mna hľadeli veľké modré oči.
"Gratulujem,je to dievčatko."
Slzy šťastia sa mi rozliali po lícach.
"Ahoj Agátka!"
Keros ju jemne pohladil po hlavičke. Vzal ju do náruče. Šťastný úsmev mu zdobil tvár.

Zdravotná sestra mi pomohla obliecť si niečo pohodlné. Ležala som v posteli. Sledovala som Kerosa zhovárajúceho sa s našou malou Agátkou.

Kvôli slzám dojatia som nedokázala dalej čátať. Denník som položial vedľa seba. Marek na mna nechápavo hľadel.
"Čo sa stalo?"
Zoskočila som z parapetu a vklzla do jeho medvedej náruče.
"Čo si si prečítala?"
S úsmevom sa slzami stekajúcimi po lícach som mu pizrela do očí. Pozorne skúmal moju tvár.
"Agátka."
Tvár sa mu rozžiarila. Objal ma a so mnou v náručí sa zatočil. Slzy vystriedal úsmev. Zvalili sme sa na posteľ.
"Bola presne ako ty."
"Až na tvoje oči."
Jemne ma pobozkal. Ľahla som si vedľa neho. V očiach mu poskakovali šťastné iskierky.
"Milujem ťa."
Pobozkala som ho.
"Milujem ťa."
Do líc sa mu nahrnula červen. Je dokonale rozkošný! Pritúlila som sa k nemu. Končekmi prstov mi jemne hladil líce. Pri jeho dotyku mi naškočili zimomriavky. Pritiahol si moju tvár bližšie. Pobozkal ma jemne,no potom viac a viac vášnivejšie. V dlaniach som zovierala jeho tričko. Jeho dlane blúdili po mojom chrbte. Vklzla som prstami do jeho zlatistých vlasov. Niekto zaklopal.

V momente sme sa od seba odtiahli. Sadla som si a čakala kto otvorí dvere. Mama neisto vošla do izby.
"Nechcem vás rušiť,no chodte sa domov zbaliť večer odchádzame."
Len sme obaja prukývli. Obuli sme sa a čo najrýchlejšoe brebehli halou plnou ľudí.

Pristáli sme v slepej uličke. Našťastie okolo moc ľudí nešlo. Pomaly sme dokráčali k paneláku,kde býva Marek. Postupne sme šliapali po schodoch až na piate poschodie. Pomaly otvoril dvere. V byte bolo hrobové ticho. Vošli sme. Marekova izby bola hned pri vchodových dverách. Na stenách mal plagáty futbalistov,fotky tímu a vlajku obľúbeného futbalového klubu. Sadla som si na postel. Do tašky pri nohách hádzal o lečenie.
"To ho ani neuložíš?"
"Uložím mami."
"Hej!"
Zasmial sa. Vzala som tašku do ktorej sa balil a začala ukladať jeho oblečenie. Niektoré trička som dávala bokol. Zvalil sa vedľa mna na posteľ.
"Čo tieto?"
Ukázal na kôpku tričiek za mnou.
"Tie si beriem ja."
Hrdo som sa usmiala. Zatváril sa smutne.
"Tak to nie!"
"Prečo?"
"Ja tvoje tričká neoblečiem."
So smutným výraz som vložila odložené trička do tašky.

Estel akurát vychádzala z domu. Hodila mi kľúče a bez slova sa stratila za rohom. Marek ma vzal na ruky a preniesol dnu. Zoskočila som a rozbehla sa hore. Jeho taška dopadla na zem. Bežal hned za mnou. Bola som takmer v izbe,ked ma chytil a zdvihol nad zem. Obaja sme sa smiali.

Balila som sa asi pol hodinu.

Neisto som zamkla svere. Na ulici našťastie nikto nebol a tak sme mohli bezproblémov vzlietnuť.

Pred Knižnicou sa to hemžilo bielimi krídlami. Ledva sme pristáli,mama dala povel k vzlietnutiu. Sledovala som stromi podo mnou. Boli mi povedomé.

Pomaly sme začali klesať. Dúfam,že sme na mieste. Pristáli sme. Estel ma šťuchla do ramena.
"Dalej ideme pešo."
Otrávene som prevrátila očami. Som naozaj veľmi unavená.

Kráčali sme v predu hned za mamou a Matúšom. Obyčajný les sa v momente zmenil na prekrásnu krajinu. Argarm!

Ahojte! Tak konečne som sa dostala k pridaniu dalšej kapitole. Ospravedlnujem sa,že mi to tak dlho trvalo ,no nestíhala som. Dúfam,že sa vám môj príbeh stále páči a ospravedlnujem sa za chyby :)