Som anjel

13.kapitola

Z pohľadu Estel...

Keď som stiahla pazúre,krv mi zaschla na prstoch. Hrdzavý kohútik zavŕzgal a konečne vytiekla voda. Prečo som to znovu spravila? Pach okolo mi dráždil nos. Nahnevane som začala kopať do starého,zaprášeného matraca. Po lícach mi začali stekať slzy. Klesla som do prachu na zemi. Hlad mi stiahol žalúdok. Ignorovala som to ,no po chvíli sa ozvala túžba po ľudskej krvi. Nenápadne som sa prechádzala po ulici. Perfektné,všade je plno ľudí! Konečne do mňa niekto vrazil. Vysoký chalan sa ospravedlnil a kráčal ďalej. Hrala som sa s jeho peňaženkou. Pri spomienke na jeho tvár som sa pousmiala. Estel čo to robíš? Mám chuť dať si facku. Konečne som sa poriadne najedla. Keď som vyšla z reštaurácie všimla som si že ten chalan sa motá blízko. Zrejme hľadá peňaženku. Nenápadne som pohodila peňaženku na zem,zdvihla ju a pozrela na občiansky. Hmm volá sa Alex. Pozeral sa na mňa. Zamávala som peňaženkou. Pribehol ku mne. Cítila som ako mu krv prúdi v žilách. Tak dlho som nepila. Podala som mu peňaženku.

„Ďakujem."

„Niet zač."

Rýchlo si prezrel peňaženku. Škaredo zanadávala a vhodil si ju do vrecka. Otočil sa na odchod,no znovu sa ku mne vrátil. Vystrel ruku smerom ku mne.

„Alex."

„Estel."

„Ešte raz ďakujem Estel. Nešla by si dnes von?"

Nesmelo sa usmial. Perfektné aspoň zahasím druhý hlad!

„Rada pôjdem."

Usmiala som sa aby to vyzeralo dôvery hodnejšie.

„Super,tak o šiestej pri parku."

„O šiestej."

Pri odchode sa pár krát obzrel. Musí si prezliecť,ale do čoho? Čo? Do šľaka čo to so mnou je? Musím zohnať niečo na seba! Mirazel! Všetci by mali byť v knižnici. Kľúč som dlho nehľadala. Prvý kvetináč od dverí. Skriňa bola plná pestrofarebných vecí. Nič,nič,ni ááá perfektné! Tmavomodré rifle a čierna košeľa bez rukávov. Už som sa bála že tu nebude mať nič normálne. Osprchovala som sa. Vlasy som si stiahla do drdola. Na dne skrine som našla starý,čierny vak. Nahádzala som doň moje staré veci a šla „domov." Neviem či sa dá stará a takmer rozpadnutá budova dá nazvať domovom. Vak som hodila do starej kovovej skrine. Je čas ísť! Moje upírske ja sa čo najskôr chcelo zahryznúť do jeho krku,no niečo v kútiku duše ma od toho odhováralo. Len čo som ho zbadala ani neviem prečo ,ale usmiala som sa. Keď si ma všimol usmial sa. Pár metrov od neho som si všimla že v ruke drží krásku krvavočervenú ružu. Stiahlo mi žalúdok. Čo to so mnou je? Skôr ako mi podal ružu zanechal otlačok pier na mojom líci.

„Ahoj!"

„Ahoj! Čakáš dlho?"

„Pár minút."

Pomaly sme prešli do parku. Rozprávali sme sa o všetkom možnom keď sa na chvíľu odmlčal. Čo ak videl ako tú peňaženku hádžem na zem?

„Nevylož si to zle ,ale chcem sa ťa spýtať na tú peňaženku."

„Myslím že by si sa zachoval podobne keby si dva dni bez jedla."

Vydesene sa na mňa pozrel. To som si pomohla! Čo mu poviem teraz? Hmm...

„Nepohodla som sa s mamou a ušla z domu,no nejako som zabudla na peniaze."

Pustila ružu z ruky a otočila sa na odchod. Chytil ma za zápästie. Vytrhla som sa mu zo zovretia. Rýchlo som kráčala preč,no dobehol ma. Inokedy by som ho vysala do poslednej kvapky,ale niečo mi v tom bránilo. Začínam mäknúť! Znovu ma chytil za zápästie,ale teraz si ma pritisol k hrudi. V tom momente sa upírske chúťky pominuli a jediné čo som chcela bolo byť s ním. Dlho do večera sme sedeli v parku. Stále,stále sme sa mali o čom rozprávať. Ráno bol pre mňa len potrava a teraz by som bola najradšej stále s ním. Keď sme sa lúčili posledný krát ma pevne objal. Nemala som náladu vrátiť sa do tej schátralej budovy. Rozhodla som sa ísť so tej chaty v ktorej som sa ukrývala spolu s Mirazeliním priateľom. Chata je tiež opustená,no vyzerá a aj je v lepšom stave. Ľahla som si na pohovku. Po chvíli ma únava dobehla...

* * *

Máte tu dalšiu kapitolu...je trochu kratšia ,ale aj tak dúfam že sa vám bude páčiť :)