Som anjel

11.kapitola

Odtiahli sme sa od seba a sadli si na zem. Na tvári mal zvláštny výraz. Ako by si niečo vyčítal.

Z pohľadu Mareka...

Keď sme si sadli a pozrel som sa na Angie hlavu mi zaplavili výčitky. Prehrabol som si vlasy. Jej nechápavý výraz posilnil moje výčitky. Ja...ja je to musím povedať!

„Angie musím ti niečo povedať..."

Nič nepovedala. Zhlboka som sa nadýchol.

„Ja...no vieš celý čas som si myslel že ona si ty a..."

„Pokračuj!"

Pri jej zvedavom pohľade mi hlavou prebehli spomienka na to ,ako som sa s Estel bozkával. Raz som sa s ňou bozkával a mám z toho výčitky ako keby som niekoho zabil. Ale Angie naozaj ľúbim takže by som mal mať ešte väčšie výčitky.

„Raz,iba raz,naozaj len raz som sa s ňou...raz som sa s ňou bozkával."

Zarazila sa. Začal som sa pripravovať na to že mi dá facku. Pozrel som sa na stenu oprosti. Nedokážem zniesť jej pohľad...

◄► ◄► ◄►

Znervóznela som keď sa odmlčal.

„Pokračuj!"

Pozeral sa mi priamo do očí ,no duchom bol niekde úplne inde. Ako by rozmýšľal ako mi to povedať.

„Raz,iba raz,naozaj len raz som sa s ňou...raz som sa s ňou bozkával."

V momente ako dopovedal mi hlavou prebehli všetky možné nadávky a svrbeli ma na jazyku,no bolo vidno že ho to mrzí možno viac ako by malo. Pozrel na stenu oproti. Nemal tušenie že to je Estel. Položila som dlaň na jeho rameno. Konečne sa na mňa pozrel.

„Nevedel si že to nie som ja. Nevyčítaj si to ,nehnevám sa."

Myslela som že mi v hlave vyskočí kontrolka že to vravím len pre to aby som mu neublížila,ale nie. Naozaj nevedel že to nie som ja. Nemôžem mu to vyčítať! Chvíľu na mňa nechápavo pozeral. Keď sa usmial vedela som že som najšťastnejší človek na svete. Objal ma. Áááá tieto jeho medvedie objatia mi tak neskutočne chýbali. Takmer som sa v jeho náruči stratila. Konečne sa po dlhej dobe cítim bezpečne. Trochu sa odtiahol aby mi videl do tváre ale stále ma objímal.

„Naozaj som bola vždy tá čo si nič nepamätala?"

„Bohužiaľ áno. Prečo?"

„Teraz si pamätám všetko."

„Naozaj?"

Len som prikývla.

„Ale aj tak nechápem prečo to vlastne vyvrcholilo vojnou, veď sa to dalo rozumne vyriešiť."

„Dalo ale to by tvoj otec nesmel byť anjel smrti."

„Prosím?"

M...môj otec že bol jeden s tých havranov? Dávalo by to čiastočne zmysel. Zosypala som sa mu v náruči. Ležala som mu na nohách a on ma hladil po vlasoch. Z dlaní mu pulzovala tá upokojujúca energia. Pri každom pohladení mnou prebehol ten zvláštne krásny pulz. Uspávalo ma to a tak som na moment zatvorila oči. Nebolo to rozumné. Len čo som to spravila,znovu som sa ocitla v tej temnej miestnosti. Začala som sa celá chvieť. Otvorila som oči a pevne zovrela jeho dlaň v mojej. Vydesene na mňa pozrel.

„Si v poriadku?"

„To je tým snom alebo videním. Neviem ako to nazvať."

„Čo také si videla?"