Som anjel

23.kapitola

Užasnuto som sa rozhliadala okolo seba. Na nedalekom kopci sa týčil obrovský kamenný hrad. Pod ním bolo azurovo modré jazero. Krásne zelené lúky sa striedalu s lesmi.

Pomaly sme kráčali k hradu. Všetko mi zrazu bolo povedomé. Na nádvorí sa všetci rozprchli. Marek ma viedol labirintom chodieb. Vysoké stropy zdobili krásne kryštálové lustre. Vysoké okná vpúštali dnu lúče zapadajúceho slnka. Biele steny plné obrazov boli sfarbené do orandžova. Zastali sme.
"Až po tebe."
Neisto som ovynula prsty okolo kľučky. Pomaly som otvorila dvere.

Vstúpila som do obrovskej izby. Z oboch strán postele s nebesami boli vysoké okná. Podlahu zakrýval béžový koberec. Na pravo bol biely stolík so šuplíkmi nad ktorým vyselo zrkadlo. Na ľavo boli dve biele pohovky a stolík. Veľká štvorkrídlová skrina stála pri ľavom okne. Posteľ ohraničovali nočné stolíky.

Bez slova som prešla k veľkmu oknu. Krásnakrajina Argarmusa kúpala vlúčoch zapadajúceho slnka. Zhlboka som sa nadýchla. Marek položil obe tašky. Pomaly ma zo zadu objal. Hlavu položil na moje rameno. Pevne som ho chytila za obe ruky.
"Mám strach."
Oprela som sa o jeho hrudník.
"Som s tebou. Nemáš sa čoho báť."
Otočila som sa k nemu tvárou. Povzbudivo sa usmial. Silno som ho objala. Tlkot jeho srdca ma upokojoval. Únava mi zatvárala oči. Odtiahla som sa.

Vzala som si tmavomodré šortky a jeho čierne tričko. Obliekol si tepláky atričko hodil do tašky. Zvalil sa na posteľ. Ukladala som si oblečenie do skrine. Koberec mi šteklil chodidlá. Unavene som sa zvalila na posteľ. Silno ma objal. Jeho teplý dych ma šteklil.

Zobudilo ma naliehavé klopanie. Prevrátila som sa na druhý bok. Strhla som sa,ked mi došlo,že vedľa mna neleží Marek. Pretrela som si tvár. Rozhliadla som sa po izbe,no nikde nebol. Na jednej z bielich pohoviek ležalo zlatisté brnenie a meč z truhlice. Vymotala som sa z postele. Za dverami stála Estel v matnom,sivom brnení.
"No konečne! Rýchlo sa chod obliecť nech neprídeme neskoro na výcvik!"
Nechápavo som zabuchla dvere. Umyla som sa,vlasy stiahla do chvosta a rozmýšlala ako sa dostať do brnenia. Priliehavé oblečenie som mala oblečené hned. Zázrakom som vedela ako sa dostať do brnenia. S mečom v ruke som hľadela na svoj odraz v zrkadle. Estel vbehla do izby.
"No podme!"

Pomaly som kráčala za Estel. Cez nádvorie sme prešli k azurovému jazeru. Marekov otec na nás prísne pozrel. Marek stál zopár krokov za ním. Obaja mali brnenie. Všetci sme sa strhli na vydesený výkrik. Blondínka v bielom,matnom brnení vystrašene hľadela na veľkého čierneho vlkolaka so zlatými očami. Cez celé bruchu sa mu tiahli tri dlhé škrabance. Pousmiala som sa.
"Blcháč,neplaš vojsko!"
Všetky oči sa pozreli na mna. V momente bol z vlkolaka Richard v uhľovočiernom brnení. Richard ku mne pribehol.
"Vyzerám až tak desivo?"
"Zabudol si ako som sa ťa bála ja?"
Chcel odpovedať,no prerušil ho Marekov otec.
"Utíšte sa! Utvorte dvojice a rozostúote sa okolo jazera."
Estel drgla Richarda. Doširoka sa usmievala.
"Trúfaš si na anjela,blcháč?"
"Áno."
Oči sa mu na zlato zablesli. Malý moment na seba nemo hľadeli. Marekov otec plesol Richarda po ramene.
"Máte bojovať,balenie si nechaj na večer."
Očerveneli a stratili sa. Marek sa postavil oproti mne.
"Tak čo,začneme?"
Len som prikývla. Zahnala som sa mečom. Čepele sa stretli. Meč som držala oboma rukami nad hlavou,v snahe odolať tlaku. Švihol nohou a ja som dopadla na zem. Špičkou meča mi poťukal po brnení nad srdcom. Vydesene som nanho hľadela. Pomohol mi vstať.
"Toto nie je pre mna. Nedá sa to vyriešiť nejako inak?"
"Chceš ich ukecať?"
"Skúsiť to môžem."
"Vy dvaja nekecať a trénovať!"
"Jasné tréner."
Marekov otec so smiechom odišiel. Tento raz začal Marek.

Neskončila som na zemi,no s čepelou pri hrdle. Po šiestej prehre som ostala ležať na zemi.
"Prvá pôjdem k zemi."
Naklonil sa ku mne.
"Vstávaj!"
"Nevládzem. Toto nie je nič pre mna."
"Nerozprávaj hlúposti Angela!"
Tréner sa prechádzal medzi bojujúcimi dvojicami. Postavil sa vedľa Mareka.
"Ale,ale hviedza. Aký je problém?"
Neochotne som vstala. Ramená ma pekelne bolia.
"Som úplne ľavá."
"Možno ti lukostreľba pôjde lepšie."
Lahostajne som mykla plecami. Luk som v živote nedržala v ruke. Možno by som ich mohla skúsiť ukecať. Niekto ma udrel do lítka.
"Au!"
Stál za mnou Richardso širokým úsmevom. Venovala som mu vražedný pohľad. Zahnala som sa mečom. Zastavila som jeho čepeľ zopár milimetrov od mojej tváre. Chcel ma potknúť ,no stihla som ho kopnúť do nohy na ktorej mal prenesenú váhu. Zatackal sa a spadol na zem. Špičkou meča som mu poťukala po čiernych čižmách nad lítka ktoré sme mali všetci.
"Zasčínam sa ťa báť,anjelik."
Hrdo som sa usmiala. Richard vyskočil na nohy. Cítila som Marekov pohľad. Otočila som sa k nemu.
"Bravo!"
Znovu bol chladný. Podišla som k nemu.
"Marek...Keros,čo ti je?"
Odvrátil zrak. Zahnala som sa. Zohol sa a podkopol mi nohy. Rýchlo som vstala. Zastavila som jeho meč tesne do môjho ramena. Nejako sa mi podarilo vyhodiť jeho meč do vzduchu. Čepel sommala namierenú k jeho hrdlu. Vzala somjeho meč a podala mu ho.
"Gratulujem! Zlepšuješ sa."
"Čo s tebou je?"
Bez slova odišiel. Pustila som meč a rozbehla sa za ním. Kľučkovala som medzi bojujúcimi pármi. Dobehla som ho až v izbe. Jeho čižmy spolu s mečom ležali pri posteli. Oblečenie ,ktoré mal uložené v skrini hádzal do tašky. Dvere som nechala otvorené a počaš kráčanie k nemu som sa vyzúvala.
"Čo rto s tebou je?"
"So mnou? Ty si úplne mimo z toho vlkolaka."
"Do čerta Marek! O čom to pre všetkých svätých melieš?"
"Nehraj sa na blbú!"
Prudko sa ku mne otočil. Oči mu horeli hnevom.
"Vidím ako si z neho mimo!"
"Netrep! Prečo by som sa ním zaoberala? Pomiatol si sa?"
"Ja nie,no ty možno áno! Odkedy sa tu ten tvoj Richard zjavil nikomu inému nevenuješ pozornosť! Priznaj,že k nemu niečo cítiš!"
Stál zopár centimetrov odo mna. Do očí sa mi tlačili slzy.
"Nič k nemu necítim! Zbláznil si sa? Ako si na takú hlúposť prišiel?"
"Poviem ti novinku,ja vidím! Vidím to rovnako ako všetci ostatný,anjelik!"
"Prestan trepať hlúposti! Veľmi dobre vieš..."
"Veľmi dobre viem,že mu mám uvolniť miesto."
Skôr ako som stihla odpovedať,zmizol. Klesla som na zem. Srdce ma boleloako by mi don práve bodol nôž. Niekto zaklopal na otvorené dvere. Neochotne som sa tam pozrela. Stál tam Richard s mojim mečom v ruke. Vyštartovala som k nemu,vzala mu meč a zabuchla dvere. Zamkla som. Meč dopadol spolu so mnou na zem. Sediac na zemi somzo seba strhávala brnenie. Moje unavené telo dopadlo na postel.

Ahojte! Veľmi ma mrzí ,že mi pridanie novej kapitoli tak dlho trvalo,no vy ste úžastný a tak by som sa vám chcela podakovať za prekonanie 600 čitateľov. Ste dokonalý :*

Aké máte pocity zdnešnejkapitoli? Mal sa Marek právo naštvať alebo je len prehnane žiarlivý?