Som anjel

1.kapitola

"Som úplne dolámaná. Už nikdy viac nebudem spať na gauči!"

Miky nado mnou len krútila hlavou. Áno viem,som blbá. Ani som jej radšej nepovedala,čo sa včera stalo. Nebolo by to dvakrát najmúdrejšie. Chvíľu predtým,ako sme vošli do triedy,sa mi spoza chrbta ozval známy hlas.

"Ahoj Ang!"

"Čau!"

Čo najrýchlejšie som vbehla do triedy. Miky mala v tvári nechápavý výraz. Prosím,len nech sa nič nepýta. Nemám chuť jej to vysvetľovať. Len nech sa nepýta!

"Nezabudla si mi niečo povedať,Angela?"

Ajaj!To nieje dobré,keď mi povedala celým menom. Neľútostne som ju schmatla za zápästie a odtiahla na vecko. Zabuchla som dvere. Prekrížila si ruky na hrudi. Dofrasa!

"Tak Angela,čakám vysvetlenie!"

"Čo chceš vysvetliť ?"

"Odkiaľ vie tvoje meno ?....odkedy sa zdravíte?"

Jej výraz tváre,toľko pocitov(hnev,nevedomosť,zvedavosť a strach).Nemám na výber. Musím jej VŠETKO povedať. Sánku mala takmer na zemi a oči jej skoro vypadli z hlavy. V očiach jej horel hnev no na tvári mala bezstarostný úsmev. Chcela som niečo povedať,no Miky odišla do triedy. Keď som ju dobehla,pridala do kroku. Keď som vošla do triedy,bola zapletená v skupine fiflien. Všetky vrátane nej,na mňa zízali,akoby ma chceli pohľadom stiahnuť z kože. Celý deň som sa cítila ako vzduch. Jediné k čomu to bolo dobré,je to,že som si utriedila myšlienky. Za celý čas so mnou neprehodila ani slovo. Ako sa môže uraziť za niečo,za čo ja nemôžem? A dosť...došla mi trpezlivosť.

"Miky!"

"Čo chceš?"

"Ja len,že prečo si urazená?"

"Ešte sa aj pýtaš?!"

"Áno pýtam. Berieš ma ako vzduch."

"Nato aby si ťa niekto všímal,máš predsa jeho."

"Čo?On ma vôbec nezaujíma a ty to veľmi dobre vieš!"

"Ale ty ho očividne zaujímaš."

"To mi je jedno!Nechcem stratiť kamarátku kvôli chalanovi."

"A ja nechcem sledovať ako sa okolo teba motá."

"Nemôžem za to !"

Neodpovedala,len sa otočila a kráčala preč. Nedokážem uveriť tomu že sa urazila. Kvôli takej hlúposti?To snaď nie...

"Ahoj Angie!"

"Daj mi pokoj!"

"Niečo som spravil ?"

"Rozbil si mi kamarátstvo, ktoré trvalo päť rokov."

Radšej som rýchlo odišla. Nechcem,aby ma videl plakať. Aj keď sa mi zatiaľ darí zadržiavať slzy,už to dlho nevydržím. No,a aby toho na dnes nebolo dosť spadla som z posledného schodu. V tom momente mi už bolo jedno,kto ma vidí plakať. S plačom som bežala domov. Popri stene som sa zošuchla na zem a rozplakala sa. Znova!Hrobové ticho preťalo pípnutie môjho mobilu. Chlapec si fandí! Po pol hodine som sa konečne spamätala. Ako dobre by mi teraz padol zápas alebo aspoň tréning,aj keď by tam bol ON. Bohužiaľ mám tréning až zajtra. Cez zadné dvere som sa vykradla von. Sadla som si pod strom a ponorila sa do knihy. Šum lístia a vtáčí spev preťal bratov hlas...

"Ja neverím...brankár s knihou!"

"Nejaký problém?"

"Nie! Pod'si zakopať."

"S tebou? Ha! Veľmi rada!"

Knihu som neľútostne hodila do trávy. Ešte že mám staršieho brata. Aj keď sa dosť často podpichujeme,vie mi skvele pomôcť. Tak to je aj teraz. Po pol hodine sme si sadli a nejako som mu to všetko povedala. Jasné,že si zo mňa aj párkrát spravil srandu. To by nebol on. Keď ostalo ticho,strhol sa a bez slova sa rozbehol dnu. Zase reflexy a la Matúš! Vrátila som sa k čítaniu. Ani som nezačala poriadne čítať,mama na mňa kričala,aby som šla večerať. Chúďatko mama, za chvíľu sa z nás zblázni. Vraj ešte nevidela tak zohratých súrodencov,ktorý by sa takto podpichovali. No čo...my sme unikáty. Pustili sme si horor. Mama šla radšej umyť riad. Jasné,že sme mali z hororu komédiu. Ked'som neskôr šla do izby, zdvihla som mobil zo zeme. Zvrela oči,z hlboka som sa nadýchla a potvrdila Tomášovu žiadosť. V tom momente som chcela mať krídla. Cítiť vietor,ako mi udiera do tváre...

* * *

Budem vdačná za každý názor,či už bude kladný alebo záporný :)