Som anjel

16.kapitola - časť 1.

"Angie,pohni kostrou!"
Obliekla som si bundu,vzala tašku a vybehla za Matúšom. Ostatný školou povinný boli už dávno tam.
"Koľko ti to bude trvať?"
Neodpovedal a s úsmevom naštartoval motorku na ktorej sme obaja sedeli. Celú cestu som sa ho držala ako kliešť.

Ori skrinke sa mi z tašky vysypali všetky knihy. Škaredo som zanadávala,pozbierala ich a bežala do triedy. Už meškám! Našťastie ešte nebok učiteľ v triede. Rýchlo som cez triedu prebehla k lavici.
"Ahoj!"
"Čauko!"
Ledva som Miky odzdravila,učiteľ vošiel do triedy. V triede sa rozľahlo hrobové ticho. Kedže som sa celú noc budila rozhodla som sa položiť si hlavu na lavicu. Nechtiac som zaspala.

Zobudil ma až zvláštny pocit. Celý chrbát som mala mokrý. Náš vtipný učiteľ sa škodoradostnecškeril a všetci naokolo sa smiali. Začala som sa hrabať v taške dúfajúc,že tam mám nejaké tričko. Vypýtala som sa na wecko a šla sa prezliecť. Až ked som si ho obliekla ,všimla som si,žeje Marekovo. Sto krát lepšie ako to moje mokré.

Dnes si konečne po dlhej dobre zatrénujem. Neskutočne mi to chýbalo.

Ked ma Marek zbadal začal sa smiať.
"Hmm,máš pekné tričko."
"Dakujem."
Silno ma objal a nechal ma vojsť prvú do kabín. Tanuľka na mojej kabíne bola zaprášená.

Telom mi prebehol ten zvláštny pulz. Marek ma zo zadu objal.
"Si pripravená na tréning,hviezda?"
"Nie som hviezda. Myslím,že si toto nezaslúžim."
"Žiadne také! Si omnoho lepšia ko všetci brankári ktorýcch poznám."
Otočila som sa k nemu tvárou. Neodplateľne sa usmieval. Ako som mohla byť celé tie roky slepá? Neskutočne ho ľúbim! Objala som ho a šla sa prezliecť.

Pretlečená som sa pozrela do veľkého zrkadla. Konečne som to ja! Spomienky na všetky zážitky sa mi premietali v mysli. Utiahla son si chvost a vybehla von. Po rozcvičke som zaujala svoje miesto na ihrisku. Marek sa oprel o bránu. Usmiala som sa a pozrela na neho.
"Uč sa od profíka,fešák."
Zasmial sa. Na konci téningu som ležala na tráve. Chalani sedeli okolo a z ich vtipov som plakala. Konečne som medzi svojimi. Ked sa šli prezliecť,ostali sme s Marekom na ihrisku. Posadil si ma na plecia a pomaly sme dali dolu sieť.

Pred kabínami ma čakal Marek. Odprevadil ma domov. Akurát v momente ked som ho chcela objal,Matúš otvoril dvere. Prísne na mna pozrel.
"Angie,mama je na nočnej a ja iddm s chalanmi do mesta tak žiadne blbosti!"
Objal ma a za hukotu jeho motorky zmizol. Marek ma vzal na ruky.
"Takže žiadne blbosti,čo?"
Už ma takmer pobozkal,ked sa ozval môj anjeksky inštinkt. Zoskočila som mu z rúk,rozprestrela krídla a idrazila sa.

Pomaly som začala klesať. Asi osemnásť ročný chalan sedel na krali okna asi na štvrtom poschodí. V jednej ruke mal takmer prázdnu fľašu od alkoholu ,v druhej ohorok cigarety. Ohorok vhodil do fľaše. Pomaly sa postavil. Skôr ako skočl ,ovynula som oholo neho svoje krídla. Anjel smrti sediaci na streche palenáka škaredo zanadával. K chlapcovi pribehlo dievča asi v jeho veku. Zavolalo sanitku. Nakonoec odišlo do nemocnoce s jeho rodičmi. Predsa len sú nablízku aj anjeli bez krídel.

Marek sedel na nedalekej lavičke. Sadla som si vedľa neho. Objal ma okolo ramien. Jeho vôna mi zaplavila nos.

Cestou ku mne sme zavolali Tomášovi a Es. Aj ked býva sombou,stále sa niekde poflakuje. Všetci štyria dorazili naraz. Objednali sme si pizzu a chalani vybrali nejaký film. Okolo ôsmej chalani aj s Az odišli. S Estel sme sa zvalili na gauč. Vyzerala nervozne.
"Angela?"
"Áno?"
"Alex ma volal von spolu s jeho kamarátmi a ja neviem či mám alevo nemám ísť."
"Ak chceš tak chod a ak by si sa necítila dobre vyhovor sa na niečo a odíd."
"A neciem čo si obliecť."
Vzala som ju za zapästie a ťahala ku mne do izby. Po hodnej chvíli dívania da do skrine som vytiahla čierne čipkované šaty nad kolená s trojštvrťovým rukávom. Bez slova mi ich vza a šla si ich vyskúšať.

Niekto zvonil. Čo najrýchlejšie som zbehla dole. Za dverami stál Alex.
"Estel?"
"Es chodí v čiernom."
"Anhie,zrejme som si v kuchyni zanudol bundu."
"Pod dnu,donesiem ti ju!"
Estel v šatách zbehla dole. Alex z nej nespúštal výrazné zelené oči. Stála som v zárubni kuchyne a sledovala ich. Neisto stála oprosti nemu.
"Si nádherná."
"Neprehánaj!"
"Ehm...tu máš bundu. Nechám vás samích. Ak by ste niečo potrebovali budem hore."
Čo najrýchlejšie som vybehla do svojej izby.

Z pohľadu Estel...
Len čo som zbadala Alexa,srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky.
Angie mu podala bundu,odišla a on si ju obliekol. Pevne ma objal.
"Myslím,že pôjdem."
"Nechceš ostať?"
"Mohol by som?"
"Kto ti v tom bráni?"
Nadšene prikývol. Zbehla som sa prezliecť. Zvalili sme sa na gauč.
<> <> <>
Lichôtky z dola ma mierne deprimovali. Dopriala som si horúcu sprchu. Myšlienky mi zaliali hlavu.

Ráno ma zobudil hlasný smiech.Pomaly som zišla dolu do kuchyne. Estel sedela na kuchynskej linke a hádzala Alexovi do úst bobule hrozna. Moc mu to nešlo.
"Dobré ránko."
"Dobré."
Bolo milé ako to povedali obaja naraz. Hodila mu bobulku ,tá sa odrazila od jeho tváre a trafila mu oko. Estel k nemu hned pribehla. Vzala som si misku s cereáliami a chcela si ísť sadnúť do obývačky,no z nejakého dôvodu som sa nedokázala pohnúť. Estel na mna zvláštne hľadela.
"Angie,si v poriadku?"
"Nemôžem sa hýbať!"
Vytiahla z vrecka mobil a pohala ho Alexovi.
"Zavolaj Aziris a nech prinesie aj knihu."
Prikývol a začal sa hrabať v mobile. Pľúca sa mi zaplnali vzduchom čoraz menej. Zrazu sa mi všetko zozmazalo. V snahe udržať sa na nohách som sa chytila kuchynskej linky. Nedokázala som ovládať svoje telo. Zrútila som sa k zemi a stratila sa v temnote.

Pomaly som klesala dolu schodami. Svetlo bolo silnejšie. Podlaha mi chladila bosé chodidlá. Objala som si ramená. Začula som mužské hlasy. Boli mi známe,no nevedela som ich rozoznať.
"Niekto by ju mal ísť skontrolovať."
"Nie! Pokiaľ nevieme čo jej je nik sa k nej nepriblíži!"
"Cha!"
Ten hlas bol sebavedomý a plný pohrdania.
"Máš problém?"
"Chceš zistiť čo jej je,no nemáme sa k nej priblížiť? Moc si to nedomyslel."
Podišla som k stlpu pri dverách. Opatrne som sa naklonila. Starší muž udrel päsťou do stola.
"Ako vždy mám pravdu. Rony boduje!"
Chlapec vstal. Bledá až biela pokožka kontrastovala s uhľovo čiernymi vlasmi. Otočil sa mi tvárou. Oči mal rovnako čierne ako vlasy. Sebavedomo kráčal...kráča rovno ku mne! Pritisla som sa k stene. Zadržala som dych. Prešiel okolo mna. Položil nohu na prvý schod,no zrazu sa prudko otočil. Desil ma. Oči sa mu zlato odleskli. Vlkolak! Nič nepovedal. Vzal ma na ruky a pomaly vyniesol hore schodmi. Cítila som ako napína svali. V očiach mal nehu. Miatlo ma to.
"Nemusíš sa ma báť."
"Ako sa voláš?"
Takmer mi zlihal hlas. Neskutočne sa bojím. Bol by hluchý ak by to nepočul.
"Ved si to počula. Naozaj sa tak bojíš? Upíri sú odporný aj vlkolaci,no mna sa báť nemusíš. Nehryziem."
Naprázno cvakol zubami a zasmial sa. Jemne som sa zasmiala. Je neskutočne silný. Jednou rukou ma držal nad zemou,druhou otvoril dvere. Drevené dvere boli plné ornamentov ako na mojom zápästí...počkať kam zmyzli? Ostal len jeden malý.
"Ako dlho som tu?"
"Zopár dní,prečo?"
Položil ma na zem.
"Odkedy nemám ornamenty?"
"Odkedy si tu všetky zmyzli."
Nič som nepovedala. Otočil sa na odchod. Netuším či to do mna vošlo. Schmatla som striebornú dýku zo stolíka a pritisla mu ju ku krku. Zvrtol sa,pevne mi stisol zápästie a obaja sme dopadli na zem. Dýka ležala pri stene. Ostala som ako obarená. Slzy sa mi začali kotúlať po lícach. Vstal a postavil na nohy aj mna. Pozrela som mu do tváre. Na líci ma pár dní starú reznú ranu.
"To na tvojom líci..."
"Prvý krát som nestihol tak rýchlo zareagovať."
"Ako sa volám?"
"Nikomu si to nepovedala,no ten starý somár ťa volá Mirazel. Vraj si jeden z najvyšších anjelov. Je to pravda?"
Neodpoedala som. Sklonila som hlavu a rozprestrela krídla. Kútikom oka som sa uistila,že sú zlaté. Skryla som ich. Znou ma úpútala jazva na jeho líci. Trasúcimi sa prstami som po nej prešla.

"Moja hlava!"
Mala som pocit,že mi ju z vnútra niečo rozoberá.
"Marek,užsa preberá!"
Konečne som mohla otvoriť oči.

Ahojte! Túto kapitolu som rozdelila na dve časti,pretože by bola príliš dlhá. Dúfam ,že sa vám bude páčiť :-) Odcením každý váš názor. Príjemné čítanie!