Som anjel

5.kapitola

Ráno som mala ten najkrajší budíček. Tesne pred mojim budíkom mi prišla esemeska.

Dobré ránko Angie <3 Neskutočne mi chýbaš. Už nech som s tebou :-*

Hneď pri prvom slove som sa začala červenať. Ako idiot som sa usmievala na displej. Nejaký čas mi trvalo kým som sa spamätala a odpísala mu.

Dobré ránko aj tebe :-) Mám to rovnako <3

Stále tomu neverím. Ja...ja chodím s idolom väčšiny báb na škole. To je šialené! Nikto v škole sa to nemôže dozvedieť. Dnes to bude zaujímavé! Asi po sto rokoch som is obliekla šaty. Boli to čierne šaty s krátkym rukávom a áčkovou sukňou tesne nad kolená. Bolo štvrť na osem keď som dojedala raňajky. Meškám! Zdrapla som ruksak a baleríny. Poskočilo mi srdce keď som pred dverami zbadala Tomáša. Ledva som zatvorila dvere už ma obímal. Začínam zbožňovať tú jeho vôňu. Len čo sme vykročili ma chytil za ruku. Pol hodina cesty do školy ktorá mi zvyčajne pripadá ako večnosť dnes ubehla ako päť minút. Ako náhle som zbadala budovu školy,skameneli mi nohy. Tomáš zastal a obrátil sa ku mne tvárou.

„Deje sa niečo?"

„ Zrejme mám strach z ich reakcie."

„Nevšímaj si ich! Ide len o nás dvoch. Nikto iný len my,jasné?"

Sladko sa usmial a oči mu žiarili ako obloha pri svitaní. Opätovala som úsmev. Hrdo vykročil akoby namiesto mňa niesol nejakú veľmi vzácnu trofej. Pri tejto myšlienke som sa sama na sebe zasmiala. Pár metrov od budovy školy som ucítila prvé zvedavé pohľady. Nervózne som mu stisla ruku. Keď sme vchádzali do školy,stiahlo mi žalúdok. Nechal ma vojsť prvú ,no stále ma pevne držal za ruku. Zaostal a tak sa šla prezuť do šatne. Už,už som vychádzala keď vošiel,schmatol ma okolo pása a nechcel ma pustiť. Našťastie sme boli v šatni len my.

„Tomáš pusti ma!"

„No jasné aby si mi ušla!"

„Za chvíľu zvoní,nechcem meškať."

„Pustím ťa len pod podmienkou ,že ma počkáš."

Len som prikývla. Ledva sa obul,ja som už vybehla doslova vybehla zo šatne. Na konci chodby ma dobehol. Chcel ma chytiť za ruku ,no ja som zaváhala. Nič nepovedal len sa na mňa usmial. Síce sa usmieval v očiach mal mierne sklamanie. Zabolelo ma pri srdci a tak som ho chytila za ruku. Okamžite som zacítila pálivé pohľady. Zastali sme pred mojou triedou. Objal ma akurát v momente,keď učiteľ mieril k nám do triedy. Tomáš rýchlo odbehol a ja som cítila ako sa červenám. Miky vbehla do triedy asi desať minút po mne. Automaticky si ku mne prisadla.

„Ahoj Ang!"

„Ahoj!"

„Prepáč ...nesprávala som sa najlepšie a to len kvôli tomu že som žiarlila."

„Nemusíš sa ospravedlňovať,chápem ťa."

„To som rada."

Len som sa na ňu usmiala. Myslím že mi chvíľku potrvá kým jej znovu začne naplno veriť. Zadívala som sa na svoje ruky a žiara sa zmenila. Bola zlatistá. Celé vyučovanie som myslela len na to ako ho znovu uvidím a obímem. Keď som si spomenula že mám dnes tréning neskutočne som sa potešila. Po škole ma Tomáš vyprevadil domov. Bolo asi pol piatej keď niekto zazvonil. Dúfam že to nie je Tomáš,pretože vyzerám hrozne. Bohužiaľ to bol on. Ako môže vyzerať tak perfektne len v šortkách a jednoduchom modrom tričku? Vzala som si vak a zatvorila dvere. Ešte sme ani nevykročili a už si preplietol prsty s mojimi. Po chvíli si voľnou rukou prehrabol blond vlasy ktoré na slnku vyzerali ako zo zlata. Srdce mi takmer vyskočilo z hrude.