Som anjel

27.kapitola

Konečne som si ľahla do svojej postele. Zaspala som asi na pol hodinu. Neustále som sa prehadzovala zo strany na stranu. Chcela by som mať tak pokojný spánok ako Marek.

Potichu som prešla k stolíku ,nad ktorým vyselo zrkadlo. Zhrozila som sa pri pohľade na kruhy pod očami. Ako dlho som vlastne nespala? Vklzla som si prstami do vlasov.

Otočila som sa k Marekovi. Sledovala som jeho pomaly sa dvíhajúci a klesajúci hrudník. Obliekla som si riflové šortky,voľné tielko a obula si plátenky. Potichu som vyšla z izby. Chodby boli neobvykle tiché. Chvíľu som nimi bezcielne blúdila. Všetci pobehovali okoko jazera. Zastala som pri vysokom okne.

Strhla som sa na zarinčanie.
"Nie!"
Malé dievčatko nedaleko odo mna sa snažilo zdvihnút zo zeme meč. Pribehla som k nemu a pomohla mu. Striebristo sa mu zaleskli oči.
"Dakujem."
"Kam sa chystáš?"
"Trénovať."
"Ved je ten meč väčší ako ty."
Zamračene na mna pozrelo.
"Chcem sa naučiť biť. Neviem rýcho behať."
Prekvapene som na malé dievčatko pozrela. Zabolelo ma pri srdci,ked som si uvedomila,že toto malé stvorenie ide bojovať do nezmyselnej vojny.
"Nájdeme niečo lepšie ako meč."

"Čo?"
Zvedavo na mna hladel pár sivých očí. Snažila som sa usmievať,nodlho som nevydržala. S dievčatkom v pätách som pomaly prešla do zbrojnice. Meč som uložila na veľký drevenný stôl plný zbraní. Chvíľu som pri nom stála. Siahla som po dýke s asi tridsať crntimrtrovou čepeľou. Neisto som nôž podala dievčatku.
"Super!"

Nadšene vykríklo. Venovala som mu slabý úsmev. Rozbehlo sa ku dverám,ked sa náhle otočilo. Veľké sivé očká sa znovu striebristo zaleskli.
"Dakujem."
Znovu som sa usmiala. Kroky malého vlkolačieho dievčatka sa rýchlo stratili v spleti chodieb. Zabuchla som za sebou dvere zbrojnice. Pomalým krokom som sa dostala von z hradu.

Vošla som do lesa na pravej strane azurovomodrého jazera. Listnaté stromi boli čoraz redšie zasadené. Po chvíli sa predo mnou rozprestrela krásna lúka plná kvetov. Posadila som sa medzi stromi ohraničujúce lúku.Medzi stromami sa objavil jelen s prekrásnym parožím. Hrdo vyšiel na lúku. Pokojne sa pásol. Otočil hlavu mojím smerom.

Čakala som,že sdupká čo najrýchlejšie preč,no tu zrejmr všetci so všetkými žijú v harmonií. Pomalým krokom šiel ku mne. So strachom som vstala. Zviera zastalo asi meter predo mnou. Sklonil hlavu,ako by chcel lepšie predviesť svoje parožie. Z blízka bol omnoho krajší. Pomaly som k nemu vystrela ruku.

Spravil krok dopredu a dovolil mi povladiť ho. Pokojne sa pásol zatiaľ,čo moja dlan hladila jeho chrbát. Bolo to zvláštne. Strhla som sa,ked jelen prudko zdvihol hlavu. Pohľad upieral medzi stromy. Zľakla som sa,ked spravil zopár krokov vzad. Už nebol taký kľudný ako pred chvíľou. Bok po boku sme hľadeli medzi stromy. Musela som prižmúriť,aby som zbadala postavu prichádzajúcu na lúku. Jelen opäť začal cúvať. Teraz už stál za mojim chrbtom.

"Angela?"
Konečne som rozoznala približujúcu sa postavu. Richard pomaly kráčal ku mne.
"Neustále niekoho desíš."
Otočila som sa k jelenovi. Opatrne som ho pohladila medzi oči. Potriasol hlavou a pristúpil bližšie.
"Nič krajšie som v živote nevidel."
Cez rameno som nanho pozrela. Zasnívane si prezeral hrdé z iera stojace predo mnou. Posledný krát som pohladila jelena. S hrdo stíčenou hlavou sa stratim medzi stromami.
"Začínam sa ťa báť."
"Prečo?"
Nechápajúc som pozrelacna Richardovu tvár.
"Kedy si mi chcela povedať,že krotíš divé zvery?"
"Jediné divé zviera si tu ty."
"Práve preto sa začínam báť."
Sadla som si do trávy. V prstoch som krútila stonku sedmokrásky. Richard si ľahol vedľa mna. Rukami si podložil hlavu a zatvoril oči.
"Nemal by si trénovať?"
"To isté sa môžem spýtať ja teba,anjelik."
"Ved sa neubránim ani jedinému upírovi. Padnem ako prvá."
Oprel sa o lakte a zabodol do môjho chrbta svoje zlatisté oči.
"To nespravia,si pre všetkých veľmi dôležitá."
"Jedine tak moje krídla."
"Mám zlaté oči,no ty si dôležitá z iného dôvodu."
Sadla som si tak,aby som mu videla do tváre. Zvedavo som nanho hľadela.
"Ako to myslíš?"
"Vidím,že ti toho ešte veľa nepovedali."
Posadil sa. Nervozne som si prezerala jeho deisvo kľudnú tvár.
"Prečo som dôležitá?"
"Ach anjelik,si výnimočná najviac ako len môžeš byť. Si najsilnejšií a najvyšší anjel. Jediná môžeš vyhladiť alebo zachovať všetky bytosti nepochádzajúce z ľudského sveta. Máš v rukách osud celého Argarmu."
"Ako to môžem ovplivniť?"
Znervoznela som. Som kľúč k záhube? Naskočili mi zimomriavky. Ako to môžem mať v rukách iba ja?
"Na to prídeš časom."
"Richard!"
"Naozaj neviem odpoved. Vem len,že si toho schopná."
"Mám strach zo seba samej."
"Ver mi,nemáš sa čoho báť."

Po dlhom čase som tu zase! Ospravedlnujem sa za dlhé čakanie na túto kapitoku,no v poslednej dobre som nejak lenivá a nestíham. Bola by som rada ak by ste sa vyjadrili k pomaly sa končiacemu príbehu Angeli. Ako myslíte,že to dopadne?