Som anjel

26.kapitola

Pomalým krokom sme prešli do jedálne. Dvojkrídlové dvere boli dokorán otvorené. Z obrovskej miestnosti sa ozýval krik a rynčanie príborov. Niesla sa odtiaľ príjemná vôňa jedla.

Neisto som kráčala za Marekom. Estel na mna mávala od stola na druhej strane obrovskej jedálne. Za dlhým stolo sedela spolu s Richardom,Ariel,Anis,Matúšom, Tomášom a Aziris. Očami som behala po rôznych druhoch jedla,ktorého bol plný stôl. Pri pohľade na toľké jedlo mi zaškvrkalo v žalúdku.

S plným bruchom som kráčama do izby. Niekto ma šťuchol do rebier. Estel vedľa mna kráčala so širokým úsmevom. Stratila sa v dlhej chodbe. Neustále okolo mna niekto prechádzal. Po vkročení do izby mi naskočili zimomriavky. Pri okne stál chlapec v čiernom obleku s dlhšími gaštanovými vlasmi. Mala som poci,že ho poznám.
"Čakal som ťa,anjelik."

Oblial ma studený pot. To nemôže byť Monat! Chlapec sa prudko otočil. Pár sekúnd som sa nedokázala nadýchnuť.
"Monat?"
"Mladší."
Hnusne sa uškrnul. Odhalil tak upírske tesáky. Dlhým pazúrom mi prešiel po pravej lícnej kosti. Druhou rukou mi pevne zovieral obe zápästia. Pritlačil pazúr a líce mi zaliala krv. Oblizol si zakrvavený prst.
"Na anjelacmáš odpornú krv. Aká škoda,že nemám toľko jedu ako môj otec. Tak rád by som ta videl umierať."
"Č...čo odo mna chceš?"
"Prebodnúť ti srdce."
Sťažka som preglgla. Strachom mi zdreveneli nohy. Naklonil sa ku mne ešte bližšie.
"Dúfam,že ťa zabije práve môj meč."

So smiechom odišiel. Klesla som na podlahu. Na koberci sa tvoril krvavý fľak. Sledovala som kvapky krvy dopadajúce na koberec. Zacítila som niekoho pohľad. Marek stál nado mnou s vydeseným pohľadom. Prudko sa ku mne sklonil.
"Angie ,čo ti je?"
Pomohol mi vstať. Krvavý pach mi zaplnil nos.
"Bol tu Monatov syn."
Môj mozog mi konečne spracoval,čo sa stalo. Celé telo sa mi začalo chvieť. Bez slova ma vzal na ruky. Veľmi rýchlim krokom so mnou prešiel do ošetrovne.

Bohužiaľ mala službu akurát moja a Tomášova mama. Mame pri pohľade na moju zakrvavenú tvár vypadla z rúk tácka s fľašričkami a kto vie čím všetkým. Okamžite ku mne dobehla. Marek ma posadil na posteľ.
"Angela čo sa ti stalo?"
Nevnímala som ju. Pohľadom som blúdila po črepinách rozbitých fľaštičiek.
"Napadol ju Monatov syn."
Mama si rukou zakryla ústa,aby zahnala výkrik.

Tomášova mama dobehla s ako si mastičkou a náplasťou. Mastička mi svojou štipľavosťou nahnala do očí slzy. Po pár minútach som si necítila pravú časť tváre. Síce som necítila bolesť,pohľad na ihlu prechádzajúcu okolo môjho oka ma desil. Konečme bolo po tom.
"Hodinu sa snaž nejesť,nepiť a hlavne nehovoriť. Musím zájsť za nymfami. Potom po rane neostane ani maličká jazva."
Len som prikývla. Zotrela mi z líca zaschnutú krv a prelepila ju náplasťou.

Na ošetrovni som ostala len ja a Marek. Ľahla som si. Marek sedel vedľa mna a pozorne si ma prezeral. Ľahol si vedľa mna. Netrvalo dlho a zaspal. Až teraz som si všimla,že všetky črepiny niekto upratal. Sadla som si na vedlajšiu posteľ. Aziris ku mne dobehla,silno ma objala a usadila sa vedľa mna. Teraz som naozaj rada,že mi dokáže čítať myšlienky.

Nechápavo pokrútila hlavou.
"Ako sa sem mohol nepozorovane dostať?"
Pokrčila som ramenami. Ariel neisto vchádzala do ošetrovne. Sadla si vedľa Aziris.
"Kto sa sem nepozorovane dostal? "
Myslím,že si nevšimla moje líce.
"Jeden upír."
"Ako to vieš?"
"Rovnako ako viem,s kým si sa včera večer bozkávala."
Arieline líca v momente zaliala červen. Tak takto to dopadlo s Richardom.

Celú hodinu sa o niečom zhovárali. Úprimne,moc som ich nepočúvala. Stále som videla Monata stáť zopár centimetrov predo mnou. Marek všetko prespal. Tak rada by som si pospala. Tomášova mama vbehla do ošetrovne s flaštičkou. Jej obsah sa dúhovo ligotal. Aziris s Ariel odišli skôr,ako ku mne pristúpila Tomášova mama. Pomaly mi odlepila z líca náplasť,ranu natrela mastičkou a zalepila ju novou náplasťou. Pár minút po aplikovaní mastičky som zaspala.

"Dúfam,že ťa zabije práve môj meč."
Strhla som sa. Marek spal vedľa na posteli ako drevo. Mesačný svit prenikal cez veľké okná. Sviečka na nočnom stolíku,jediné svetlo v celej ošetrovni. Mala som strach z tej tmy okolo. Sadla som si k Marekovi. Nechtiac som ho zobudila.
"Čo sa deje?"
"Bojím sa."
Zašepkala som to tak potichu,až som sa bála,že to nepočul. Ľahla som si vedľa neho. Silno ma objal. V momente zo mna opadol všetok strach. Po pár minútach zaspal. Celú noc som nezažmúrila oka. Sadla som si a sledovala Mareka ako spí.

"Dobrí ránko."
Len som sa na Tomášovu mamu usmiala. Podišla ku mne,odlepila mi náplasť a vytiahla tých pár stehov. Končekmi prstov som si prešla po líci. Po rane nebolo ani stopy.
"Máme šťastie,že sú nymfy tak blízko."
"Dakujem."
Len sa usmiala a odišla.

Tak tu je dalšia kapitola. Ako sa vám doteraz páčil priebeh deja? Zmenili by ste niečo? Budem rada za každý váš názor. Veľmi sa teším z takmer 790 čitateľov.