Epilóg

147 12 6
                                    

Marek stál vedľa mňa,ten čierny oblek mu neskutočne pristal. Nervózne som hľadela na mhža stojaceho pred nami,možno by som nebola tak nervózna keby to nebol Marekov otec. Dárius,syn Alii a Tomáša, držal maly vankúšik, na ktorom boli ligotajúce sa strieborné obrúčky.

"Môžeš pobozkať nevestu."
Ledva to dopovedal,Marekove pery vášniko obíjmali tie moje. Nikdy,nikdy som nebol tak šťastná ako teraz. Všetci naokolo nadšene tlieskali. Odtiahol sa odo mňa a uprene sa mi zahľadel do očí.
"Milujem ťa."
"Tiež ťa milujem"
Zdvihol mi ruku a poťukal po striebornej obrúčke.
"Budem ťa milovať navždy."

Tak a je to tu,koniec. Neverila som,že budem schopná dokončiť príbeh a zrazu je to tu. Fuha...po takmer roku tu je koniec môjho prvého príbehu,ešte stále tomu neverím. Chcem sa vám všetký poďakovať,že ste to so mnou dotiahli až ku koncu. Kažý komentár,každý jeden čitateľ a každá jedna hviezdička ma posúvala ďalej a upevňovala v tom,že sa moja tvorba niekomu páči. Naozaj vám všetkým ďakujem,veľmi pekne a dúfam,že sa dostanete k iným príbehom,ktoré napíšem a hádam sa vám budú aspoň s polovičky páčiť tak ako tento.

Som anjelWhere stories live. Discover now