Som anjel

8.kapitola

Okolo pol štvrtej začalo pomaly svitať. Mala by som sa pripraviť. Zašnurovala som si kanady,prehodila vak cez plece a so zavŕzganím otvorila okno. Postavila som sa na okraj vonkajšieho parapetu. V momente ako som skočila sa mi rozprestreli krídla a vyniesli ma hore. Ranné lúče zafarboval oblohu do krásnych farieb. Vôňa stromov podo mnou mi zaliala nos. Zbadala som lesnú cestičku. Hneď ako som sa dotkla zeme,krídla mi zmizli. Ťažké kanady sa mi zaborili do mokrej pôdy. Bola som pripravená vykročiť ,no zbadala som postavu za stromom. Presne ako v mojom sne. Stuhla som a jediné čo som bola schopná robiť bolo to,že som sledovala čo spraví. Krídla sa mu hrdo týčili za chrbtom. Jedno čierne a jedno biele. Potomok! Spravil pár krokov a ja som si teraz už bola celkom istá že to je on...

Z pohľadu Mareka...

Otec nervózne chodil po miestnosti. Možno som mu o tých snoch ani nemal hovoriť. Pozrel na mňa a poťukal po hodinkách na zápästí. Bez slova som vstal. Ledva som vyšiel už sa za mnou týčili moje krídla. Ranné lúče ich jemne pohladili. Nadýchol som sa a vzlietol. Mesiac som sníval o tom ako zachraňujem Angelu a teraz mám ísť do lesa len kvôli tomu že otec tuší že je toto tá chvíľa kedy sa moje sni vyplnia. Zbadal som lesnú cestičku a tak som klesol. Krídla som neskrýval. Len čo som sa oprel o strom začul som niekoho krídla. Srdce sa mi divoko rozbúchalo keď Angela klesla. Tak dokonale pristála, ako by sa s krídlami spájala celú večnosť. V postate je to aj pravda. Dúfam že sa nečervenám. Angela sa mi páči odkedy som ju prvý krát uvidel. Najprv som si myslel že mi je sympatická len kvôli futbalu ,no potom som si uvedomil že ak by som mal s niekym byť tak jedine s ňou. Bohužiaľ chodí s Tomášom. Pravým bokom som sa opieral o strom. Stuhla keď ma zbadala. Pomalými krokmi som šiel k nej. Bol som už takmer pri nej keď ma objala. Zarazilo ma to ,no okamžite som jej objatie opätoval. Ticho preťalo jej vzliky ktoré mi trhali srdce. Nikdy ma nenapadlo že ju uvidím plakať. Objal som ju pevnejšie a zároveň som ju objal aj svojimi krídlami. Uvolnila objatie. Pozrela mi do tváre. Mal som nutkanie utrieť slzy ktoré je stekali po tvári.

„Si jediný kto mi nič netajil."

„Nemal som dôvod."

„Možno to je mojou únavou,no ako by ma nejaká energia z tvojich krídel upokojovala."

„Nie je to únavou. Mám tu energiu proste v sebe a nik ju nedokáže vysvetliť. Takmer všetci si myslia že to je spôsobené tým..."

„Tým že si potomok. Však?"

„Zrejme si čítala knihu."

Potriasla vakom. Skryl som krídla,už nebudú potrebné.

„Prepáč."

Divno na mňa pozrela. Chvíľu som si myslel že jej to budem musieť vysvetliť,no potom si prešla po obviazanej ruke. Počkať! Veď ja som ju chytil za rameno.

„Prečo máš obviazanú aj ruku?"

„Keď som sa dotkla ramena ako keby som sa oň popálila. „

„Prepáč,to som nechcel. Neviem tú energiu ešte úplne ovládať."

„Koľko bude trvať kým sa to vylieči?"

„Asi mesiac."

Vystrašene alebo skôr nahnevane sa na mňa pozrela. Potom ostala trochu smutná. Nebude môcť chytať.

„Neboj sa ja to všetko za teba vychytám."

Konečne sa usmiala. Ten je krásny úsmev.

◄► ◄► ◄►

Nevšimla som si že je taký zlatý. Bez akéhokoľvek uvažovania som ho objala. Prebehol mnou zvláštny pulz. Nič také som pri Tomášovi nikdy necítila. Keď sa spamätal a objal ma bolo to aké rozkošné medvedie objatie vďaka jeho širokým ramenám. Po chvíli ma objal aj svojimi krídlami. Svaly sa mi uvolnili a všetky negatívne pocity sa vyparili ako hmla. Zvláštna upokojujúca energia mi zaliala telo. Trochu som sa od neho odtiahla. Jeho oči! Sú tak krásne ako obloha zaplnená malými zlatými lúčmi slnka. Pomedzi slnečné lúče v jeho očiach poskakovali iskierky šťastia. Pri pohľade do jeho očí mi poskočilo srdce. V duchu dom si dala facku.