Som anjel

12.kapitola

Z pohľadu Tomáša...

Pri vchode do knižnice ma omámila vôňa jedla. Marek kráčal hore schodmi a Az sedela v kresle s knihou v rukách. Odhrnula si vlasy z tváre a pozrela sa mojím smerom.

„Ahoj!"

„Ahoj! Čo čítaš?"

„Nič zaujímavé."

Mama šla rovno do jedálne. Aziris položila zatvorenú knižku na stolík vedľa kresla v ktorom sedela. Pomaly som podišiel k nej. Chcel som si zbežne prečítať o čom tá knižka je ale bola v nejakom zvláštnom jazyku.

„Čo je to za jazyk?"

Bez odpovede mi vzala knihu a položila si ju na nohy. Sadol som si na bočné operadlo kresla tak aby som jej videl priamo do tváre.

„Aj mi odpovieš?"

„Je to mŕtvy jazyk. Jeden z najstarších. Ja...no...á to je jedno."

„Si jediná ktorá mu rozumie,však?"

„Úžasnejší jazyk neexistuje."

„Takže čo čítaš?"

„Legendu o jednej seliaske ktorá bola výnimočná."

„Rovnako ako ty."

„Ďakujem. Zlepšil si mi náladu."

Usmiala sa na mňa a mne sa rozbúchalo srdce. Jej pehy boli krvavo červené.

„Myslel som to vážne. Nešla by si sa prejsť?"

„Rada."

Bez slova prešla ku dverám a pozerala na mňa.

„Hádam nečakáš že ti otvorím dvere."

Usmial som sa,pribehol k nej a ako správny gentleman som otvoril dvere aby mohla vyjsť. Pomaly sme kráčali do lesa...

Z pohľadu Aziris...

Keď som videla aká je Angela šťastná len vďaka prítomnosti Mareka ,tešila som sa s ňou. Stála som v hale pred stenou plnou kníh. Tretí rad modrých kníh a štvrtá polička od stropu. Stále je tam! Sadla som si do starého koženého kresla. Zas a znovu si čítam legendu o tej výnimočnej seliaske aj keď ju viem už dávno naspamäť. Byť aspoň trochu ako ona. Bola som asi v polke knihy keď niekto vošiel. Zdvihla som hlavu a zbadala Tomáša ako stojí pri dverách s pohľadom strateným niekde v miestnosti. Srdce sa mi zbesilo rozbúchalo. Jeho mama rýchlo prebehla do jedálne. Vďaka mojim snehovým vlasom nevidel ,že sa naňho pozerám. Odhrnula som si ich z tváre.

„Ahoj!"

„Ahoj! Čo čítaš?"

„Nič zaujímavé."

Odložila som knižku na malý stolček vedľa kresla. Prišiel ku mne a vzal si knihu. Snažil sa niečo prečítať,no nemal šancu. Hnevalo ho to ,ale nedal to najavo. Aspoň nie navonok lenže jeho myšlienky boli naštvané.

„Čo je to za jazyk?"

Vzala som mu knihu a pevne ju zovrela. Keď si sadol na bočné operadlo kresla ,mala som čo robiť aby som sa nečervenala celá a nie len moje pehy. Do šľaka,už sú krvavo červené! Zaliala ma neznáma horúčava. Niektoré z jeho myšlienok som nemohla prečítať. Ako by sa ich naučil blokovať.

„Aj mi odpovieš?"

„Je to mŕtvy jazyk. Jeden z najstarších. Ja...no...á to je jedno."

„Si jediná ktorá mu rozumie,však?"