Ťažký osud

12.kapitola

Zobudila sa na to, že ju niekto berie do náručia. Bola však taká vyčerpaná, že nevládala otvoriť oči alebo čo i len pípnuť. Podľa vône vedela, že človek, ktorý ju drží v náručí je Andrej.

Ešte týždeň po pohrebe bola doma, Adam s Ivanou (Adamova manželka, Rebekina krstná) ju vzali k sebe. Zatiaľ teda len Ivana.

Adama a Evu si nechali v nemocnici, pretože deň po pohrebe sa opäť zrútili. Práve dnes je to osem dní od pohrebu a Rebeka ide znovu do školy. Andrej sa včera musel vrátiť do Anglicka s tým, že si budú s Rebekou každý deň volať a písať.

Keď Rebeka vstúpila do školy celá v čiernom, všetci spolužiaci na ňu hodili nechápavý pohľad. Na gymnáziu sa nenachádzal ani jeden jediný človek, ktorý by vedel, čo sa jej stalo.

Znamenalo to, že riaditeľka dodržala svoj sľub o tom, že to nikomu nepovie. Deň prebiehal bez problémov, pokým na náboženstve nedostali za úlohu povedať niečo o svojich rodičoch a súrodencoch. Rebeka sedela v zadnej lavici no učiteľ si aj tak všimol ako náhle zbledla.

,,Ste v poriadku slečna Trnovcová?" opýtal sa jej postarší profesor. Rebeka jemne prikývla hlavou na znak súhlasu, no popravde, chcela tým presvedčiť iba seba. A darilo sa jej to. Sama začínala tomu veriť.

Keď však začal najnamyslenejší pajác triedy a vlastne aj školy hovoriť pred tabuľou o tom, ako svojich rodičov a súrodencov nenávidí a ako ich má v paži...

Rebeka sa neovládla a ani nevie ako sa ocitla pred tabuľou a pred celou triedou dala Samovi (tomu magorovi) facku. Dosť silnú, podľa toho ako mu otočilo hlavu.

Potom po ňom začala kričať: ,,Byť na tvojom mieste tak ďakujem Bohu 24hodín denne za to, že ich mám. Byť tebou trávim s nimi všetok svoj voľný čas, robím všetko pre to aby boli šťastní. Všetko. Možné aj nemožné. Rozprávaš tu o nich ako o príťaži a pritom ani nevieš aké máš šťastie, že ich máš a..." zlomil sa jej hlas a podlomili sa jej kolená. Hystericky sa rozplakala.

Jej telo ju opäť zradilo. Všetci sa na ňu nechápavo dívali. Ona, tichá myška triedy dala facku školskému machrovi, naziapala na celú školu a potom sa psychicky zrútila?

Na ten krik a následný plač vletela do triedy riaditeľka. Očami prebehla triedu a potom si všimla nápis na tabuli (téma hodiny pre tých ,viac' vnímavých) a o pár sekúnd neskôr Rebeku.

,,Pre Boha," hlesla ,,zotrite to z tej tabule. Hneď! A dajte mi niekto mobil!" Tabuľu zotreli a riaditeľka sa zatiaľ pokúšala utíšiť Rebeku.

Nedarilo sa jej to, Rebeka plakala čím ďalej tým viac. Samo sa ešte stále ani nepohol, no keď Rebeka na celú triedu zakričala ,Prečo!?' precitol a hneď sa pýtal riaditeľky, koho má zavolať.

Nadiktovala mu číslo a povedala, nech si pýta k telefónu Adama Trnovca alebo Maroša Kollára. Na oddelení mu zodvihli, no hneď aj zložili, pretože počuli Rebekin plač.

Maroš s Adamom hneď nasadli do auta a čo najrýchlejšie sa snažili dostať ku Rebeke. Obaja boli v službe a v tom momente aj na hliadke na opačnej strane mesta. No aj tú pomerne dosť veľkú vzdialenosť prekonali za necelých päť minút.

Keď vstúpili do školy preleteli chodbami akoby im za zadkami horelo. Pri vstupe do triedy rozrazili dvere a ich prvý pohľad zaujalo niečo nad tabuľou.

Maroš zbledol a cúval až kým nenarazil do steny, po ktorej sa zviezol na zem kde ho premohol plač. Adamovi až potom došlo, že je to fotka Andreja, Maroša a Thomasa zo študentských čias.

Niečo tam však nesedelo. Na fotka bola červenou farbou prečiarknutá Thomasova hlava a Andrejova bola v krúžku. Adam pochopil a hneď volal na základňu nech pošlú hliadky do starej budovy a jemu do školy posily s lekárom pre Rebeku a Maroša.

Hliadky majú na miesta doraziť o 10minút. Adam objíme Rebeku a podarí sa mu ju ako-tak utíšiť.

Keď sa z rohu ozve Maroš s vetou: ,,Potrebujem chlast. Alebo sa na týždeň zavrieť na strelnici. Alebo obidvoje naraz," Rebeka sa zasmeje a hodí po ňom špongiu.

,,Magor," povie Rebeka s Adamom naraz ,,potrebuješ babu!!!". To už sú tu aj policajti aj lekár.

Adam rozdelí hliadkam pozície a so slovami ,nikto okrem našich', ich pošle na miesta. Doktor zatiaľ donútil Rebeku aj Maroša nech si sadnú do lavice a napijú sa vody.

V tom do triedy vstúpia ďalší policajti s dobitým Andrejom. Rebeka sa mu hneď hodí okolo krku a znovu sa rozplače.

,,Hneď sa ukľudnite Trnovcová! A ty Andrej tiež máš skvelé načasovanie, práve sa ukľudnila. Ale čo už. Aspoň vás vybavím všetkých štyroch naraz. Tabletku pod jazyk, poďme!", povedal doktor.

Odpoveďou mu bolo štvorhlasné: ,, Fúj. Nie. Nikdy viac. Blé. Nikdy." On sa len zasmial a povedal: ,,Nemôžem za to, že váš tlak už dva týždne nejde pod 220/180. Poďme. Zjedzte tie tabletky alebo si vás vezmem so sebou do nemocnice." Adam, Andrej, Maroš aj Rebeka poslušne zjedli tabletky. Zatvárili sa kyslo a to doktorovi stačilo.

Hneď čo za sebou zavrel dvere triedy, všetci štyria vyplazili jazyky a vybrali si z pod nich tabletky. ,,To určite. Po tomto mi tak klesne tlak," zamrmlal si Adam popod nos. Reakciou bol hromadný záchvat smiechu Rebekiných spolužiakov.

Mysleli si, že to je hra a preto sa tak dobre zabávali.

,,Toto nie je hra. Tvoji rodičia aj brat sú mŕtvi, mám pravdu Rebeka?" ozval sa z ničoho nič Samo. Všetci stíchli a pozreli sa na Rebeku. Tá dala Samovi za pravdu a v očiach mala otázku ,Ako si to zistil?', no skôr ako sa to stihla opýtať, jej to Samo vysvetlil: ,,Môj brat tam pracuje tiež."

V tom sa dvere miestnosti otvorili a v nich stál nejaký muž celý v čiernom. Maroš, Adam a dokonca aj Samo s Andrejom na neho namierilli zbrane. Muž len položil krabicu na zem a ruky zdvihol v obrannom geste.

Krabicu kopol smerom do triedy a keď ju Adam uvidel, zbraň mu vypadla z ruky a začal chŕliť nadávky v asi piatich rôznych jazykoch. S pohľadom, ktorý by dokázal vraždiť sa pozrel na muža vo dverách, ktorý držal ruky ešte stále v obrannom geste (veď tiež na neho mierili minimálne tri nabité zbrane) a opýtal sa ho, odkiaľ tú krabicu má.

,,Šéf ma s tým poslal, že to asi budete chcieť späť. Že to s Petrom boli dohodnutí. Peter bude dva týždne po smrti a my donesieme jeho dcére túto krabicu. S Andrejom ani ničím iným okolo nič nemáme. Našou úlohou je len doručiť krabicu. Tak poznáte ju, Adam?" prehovoril muž a pozrel sa na Adama, ktorého tvár odrážala všetky pocity.

Adam povedal: ,,Pustite ho preč. Je čistý. A áno, tú krabicu poznám. Len som dúfal, že už ju nikdy viac neuvidím..."