Ťažký osud

8.kapitola

,,Sú mŕtvi, sú mŕtvi, sú mŕtvi.¨

Rebeke to znelo v hlave ako ozvena. Andrej s Marošom len nesúhlasne krútili hlavou a vystrašene sa dívali na Rebeku, ktorá tam stála ako bez duše.

,,Nie. Nie je to pravda. Nemôže to byť pravda. To nie je pravda!!!¨ povedala Rebeka cez plač a rozbehla sa preč. Ani Andrej, ani Maroš, ani policajti ju nedokázali zastaviť...

Prvý sa spamätal policajt, ktorého meno je nám neznáme a cez vysielačku rýchlo vysielal rozkazy hliadkam.

,,Všetkým bratislavským hliadkam!!! Okamžitý výjazd do centra!!! Hľadaná je 16-ročná Rebeka Trnovcová, hnedé vlasy, modré oči, štíhla postava, 170cm. Plače a je veľmi rýchla. Posielam za ňou dvoch mužov. Hýbte sa a keď ju nájdete informujte ostatných.¨ To už konal aj Adam.

Zobral telefón a pokračoval v rozdávaní rozkazov. ,,Všetci sa stiahnite! Hneď vypadnite z toho prekliateho domu!!! Vypadnite odtiaľ a zaparkujte v tmavej uličke nech vás od domu nevidno! No tak, hýbte sa! POHYB!!!¨

Potom sa všetci otočili namiesto, na ktorom stáli Maroš s Andrejom, no po tých nebolo ani stopy. Po celej Bratislave sa ozývali policajné sirény a Rebekine meno.

Rebeka cez slzy poriadne nevidela a preto len po pamäti bežala domov. Narážala do ľudí, zhadzovala ich z nôh... No jej to bolo jedno.

Andrej s Marošom, ktorí boli len pár metrov za ňou sa rozdelili. Maroš naprával škody a Andrej ďalej bežal za Rebekou.

,,Bože, aspoň ty sa dívaj kade chodíš Stewart!¨ zakričal za ním Maroš. Andrej sa len otočil a ukázal mu prostredník.

Centrum bolo hodinu cesty autom od domu Trnovcovcov. Pešo to boli také 2-3 hodinky, no tempom, aké nahodila Rebeka, tam budú do dvadsiatich minút!

Maroš vydal akútne echo na Rebekinu polohu a všetky policajné hliadky upriamili pozornosť na to miesto. Ľudia sa dívali, že čo sa deje, keď sú všetci policajti v teréne.

,,Čo ušiel nejaký väzeň, vrah, díler, alebo čo sa deje?¨ pýtali sa ľudia. Zvedavosť nakoniec zvíťazila a všetci išli tým istým smerom ako policajné autá. Videli ako policajti bežia cez celé námestie za jedným dievčaťom.

Keď si ich to dievča všimlo tak ešte zrýchlilo. Bežalo ešte pár metrov, keď sa ozval výstrel.

Po celom námestí sa ozývali varovné výstrely, no Rebeka len zrýchlila. Asi o dve minúty sa ozval výbuch a Rebeku niekto stiahol na zem a chránil vlastným telom. Obaja boli príliš blízko výbuchu.

Na mieste boli do dvoch minút hasiči aj záchranári. Rebeku aj Andreja (tajomného záchrancu) brali hneď do záchranky, kde ich ošetrili. Našťastie nemali vážne zranenia, ale museli im dať dýchaciu masku, tabletku pod jazyk (aby zabránili infarktu a ustálili im tep) a niečo na upokojenie.

Keď už boli schopný dýchať sami, vyšli von. Za pol hodiny čo boli v sanitke sa toho veľa zmenilo. Po požiari už zostala len na popol zhorená budova a väčšina policajtov sa už vrátila do práce. To sa však nedá povedať o okoloidúcich ľuďoch. Tých bolo každou minútou viac a viac.

Andrej s Rebekou vyšli von, postavili sa na vlastné nohy na pevnú zem a zdvihli pohľad k obrazovke, na ktorej sa premietali reportáže z miesta tej autohavárie, policajnej naháňačky a napokon z výbuchu.

Keď si Rebeka uvedomila načo sa díva, stratila reč a zabudla aj ako sa dýcha. Neuvedomila si ani, že padá na kolená a že ju premohol plač, ktorý sa po chvíli zmenil na hysterický záchvat.

Jej rodičia sú mŕtvi a už nikdy sa nevrátia, už nikdy ju neobjímu. A Thomas...

Už sa s ním nikdy nepoháda. Už si z nej nikdy nebude robiť srandu. Už nikdy neuvidí jeho oči, ktoré skrývali iskričky, keď sa spolu naháňali alebo keď si robili zle. Už sa na ňu nikdy neusmeje. Už nikdy nepocíti jeho ochranárske medvedie objatie...

Doľahlo to na ňu ako keď sa spustí lavína. Nebola schopná dýchať, rozprávať, pohnúť sa... Jej telo ju zradilo. V návale smútku a plaču si ani nevšimla, kedy sa okolo nej obmotali niečie ruky a ako ju nesú do bezpečia. Nevnímala nič.

Cítila len svoju bolesť...