Ťažký osud

24.kapitola

Alebo...?

------------------------------------------------------

TOBIASOV POHĽAD

Prístroje poslednýkrát pípli a mne sa svet zrútil ako domček z kariet. Doktor sa po mojom dnešnom výstupe na nás len súcitne pozrel.

Už otváral dvere, keď v tom sa Rebeka prudko posadila a začala trhane dýchať, ako keby dobehla maratón...

,,Rebeka!" zakričali sme všetci naraz celý nadšení. Ona sa prebrala! Pán Boh asi naozaj plní priania... Ona žije!

Doktor zavolal sestričku a nás všetkých vyhodil z izby. Na chodbe som sa popri stene zviezol na zem a od šťastia som sa rozplakal ako idiot. A nebol som jediný, všetci sme tam revali jak keby niekto zomrel a pri tom sme sa smiali jak retardi. Trochu som sa cítil čudne, no čo už...

Po asi pol hodine odtiaľ vyšiel doktor so sestričkou. Doktor len kývol hlavou na pozdrav a čo najrýchlejšie sa mi pratal z dohľadu. Však ja nehryziem! Teda, obyčajne ale no tak, veď je nejaký chlap!

,,Pán doktor sa ponáhľa domov, pokúša sa urovnať si vzťahy s deťmi a už teraz dve hodiny mešká na obed. Prepáčte, ale dnes vás za slečnou Rebekou už pustiť nesmiem. Do noci bude stále na nejakom vyšetrení, takže by ste tu boli zbytočne. Choďte domov a odpočinte si, poviem jej, že ste tu boli a aj to, že som vás vyhodila. Pán Trnovec, môžte na chvíľku?" povedala nám sestrička.

Prikývol som a podal Laure kľúče od auta: ,,Choď ku mne Lauri a povedz chalanom, že sa Rebeka prebrala. A nezabudni dodať, že dnes majú posledný deň kedy sa môžu ožrať aj v robote."

Žmurkol som na ňu, dal jej pusu na líce a všetkých som dotlačil k dverám. Potom som sa vrátil za sestričkou, ktorá celú túto situáciu len s úsmevom okomentovala.

,,Tobias, Tobias. Máš fakt mizernú pamäť, žmurkaním dať sesternici najavo, že v noci neprídeš, je dosť úbohé, to už som ti párkrát povedala. A na teba to ani nehovo-..." Skôr ako stihla dopovedať som ju pobozkal.

Cez bozky zašepkala čosi, čím mi chcela asi povedať, že som pako. Bozkávali sme sa v strede chodby, však prečo nie, keď som započul pobavený a dotknutý hlas.

,,No Tobiasko, toto by som do teba nepovedala. Sesternicu neprídeš ani priškrtiť za to, že sa pokúsila zabiť ale so snúbenicou sa pred dverami mojej izby bozkávať budeš. Som smutná..."

Rebeka...

REBEKIN POHĽAD

Keď som to dopovedala, chvíľu zostal zarazene stáť ako keby som ho pristihla pri neviem čom. Ani nie o minútu ma už objímal a neprešli ani dve minúty a už mi čistil žalúdok, že to čo malo znamenať.

Poviem, že sa idem osprchovať a on ma nájde za dve hodiny polomŕtvu na zemi s jeho žiletkou zapichnutou v zápästí. Bola som na vozíčku a ľudia čo išli okolo sa na nás dosť čudne pozerali. Veď podaj by nie, keď som sa pod jeho pohľadom zmenšovala.

Katka sa ho snažila ukľudniť ale on sa po pol hodine rozreval a vyštekol na mňa, že či si viem vôbec predstaviť ako sa o mňa bál a ako sa cítil, keď mu ráno povedali, že ma idú odpojiť. Objala som ho a on sa ukľudnil.

,,Nemala by som ísť na nejaké vyšetrenia Kati?" opýtala som sa. Katka len záporne pokrútila hlavou. Tobias behal ako pako pohľadom zo mňa na Katku. Nechápal.

,,Stretli sme sa párkrát keď som išla od teba alebo len tak v kaviarni. A Tobias na svadbu si pozveš aspoň tých ľudí, čo tu boli tie dva mesiace, inak si ťa nevezmem." povedala výhražne Katka. Už sme sa dávno presunuli na izbu. Tobiasov pohľad, keď to povedala, stál za to...

,,Dobre. Všetko len aby si bola šťastná." povedal úplne roztraseným hlasom.

,,Ja neverím! Ty si pod papučou!" a začala som sa nekontrolovateľne smiať.

,,No hahaha. Vtipná si moja. Nemala by si oddychovať a byť unavená, keďže si sa teraz po dvoch mesiacoch prebrala z kómy?" odfrkol urazene. S Katkou sme sa len zasmiali a smiali by sme sa ešte dlhšie, keby do izby neprišiel doktor.

,,Slečna Katarína, nemali by ste byť doma a oddychovať po nočnej? Alebo tuto so snúbencom v súkromí? To je jedno kde, hlavne by ste mali nechať slečnu Trnovcovú oddychovať. Dnes sa prebrala a potrebuje spánok. A výhovorku veď som spala dva mesiace neberiem. Vy dvaja von a vy spať." Všetci traja sme nahodili smutný puppy face ale s ním ani nehlo...

,,Arggggg!!! Dáte mi ešte čas na jednu otázku na Tobiasa? Potom si pôjdem ľahnúť," povedala som doktorovi a on prikývol, tak som pokračovala: ,,Keď ma pustia z nemocnice, chcela by som ísť na nejaký čas bývať k Andrejovi do Anglicka. Pustil by si ma tam? Do svadby by som sa vrátila späť, sľubujem. Prosím..."

Chvíľu tam len tak zarazene stál a potom povedal: ,,Nooooo..."