Ťažký osud

20.kapitola

-Hore je moja skromná predstava Rebeky na Thomasových promóciách
-pre spustenie pesničky zavelím v príbehu

TOBIASOV POHĽAD:

Zobudil som sa a pomalým krokom som prešiel k oknu. Keď som odostrel žalúzie skoro som oslepol. Vystrašene som sa pozrel na hodiny a skoro ma porazilo.

Za dve hodiny má Rebeka prevziať ten diplom a ja mám byť za desať minút u báb v škole. No super! Ak som prežil včerajšok, dnes ma Laura zabije naisto...

Rýchlo som sa obliekol a snažil sa dostať k autu čo najrýchlejšie. Ale to by som nebol ja keby som po ceste zle neodbočil a nevletel do spálne môjho kamaráta. Na tom by nebolo nič zlé, keby pod ním neležala jeho už skoro nahá sestra.

,,Ako fakt?!" povedal som a snažil som sa dostať čo najrýchlejšie von. Po piatich minútach sa mi to aj podarilo a ja som rýchlo naskočil do auta. Cestou ma stopli poliši a čo čert nechcel, práve môj foter. Really?!

Ukázal som mu prostredník a ešte zrýchlil. Bolo na ňom vidno, že keby som v tom momente nesedel v aute tak ma zabije. Čo už, aj ja ťa mám rád Adam. Prišiel som pred školu a s úľavou som si vydýchol.

Presne na čas. Som dobrý!!!

Otvoril som dvere a rýchlym krokom som prešiel ku škole. Rebeka s Laurou tam ešte neboli, čo znamená jediné. Máme problém. S neveľkým sebavedomím a malou dušičkou som vstúpil do školy, ktorú som pred dvoma rokmi s odretými ušami ukončil.

Dúfal som, že učitelia už na mňa zabudli. Učitelia možno ale baby vôbec. Rozmýšľal som ako cez ne prejsť, keď som začul ranu a potom krik. Tri hlasy, ktoré by som spoznal všade na svete.

Rebeka a Laura ziapu po riaditeľke. Majú odvahu, to treba uznať. Chcel som ísť tým smerom ale na moje šťastie sa z poza rohu vyrútila Rebeka. Bola nádherná. Mala oblečené tmavomodré šaty s čiernom čipkou.

Keď ma uvidela, na jej tvári sa objavil nadšený úsmev. Kým som sa stihol spamätať z toho aká je krásna, už ma objímala. Chcela mi niečo povedať, ale keďže mala tvár natisnutú na mojej hrudi, moc som jej nerozumel.

,,Hmm... Nechceš mi povedať, čo to ucsvc jjcsh aajbxf jbdtj gsg idejz znamená?" rýpol som do nej. Nemohol som si to odpustiť.

Keď sa mi však pozrela do očí, videl som tam slzy a veľkú bolesť. Znova som ju objal a šepkal jej do vlasov: ,,Nikdy by som sa na teba nevykašľal. Poznáme sa síce až dva dni ale po včerajšku si mi prirástla k srdcu ako keby si bola moja mladšia sestrička. A o Lauru sa neboj. Pôjdeme za riaditeľkou a ja to všetko vybavím. Sľúbili sme ti, že ťa tam obaja podporíme a my svoje sľuby plníme. Inak, buď rada, že riaditeľka robila Laure problémy, pretože keby žiadne neboli, Laura by na teba nakydala (neviem ako sa to píše) tony make-upu a ty by si teraz vyzerala ako zombiek. Tak poď." A tlačil som ju k riaditeľni...

Uľavilo sa mi, keď som ju videl smiať sa. Keď sme prišli na chodbu maturantov, sú v riaditeľni najčastejšie, tak riaditeľka akurát ziapala po Laure, ktorá už mala ruky zovreté v päsť, zakročil som: ,,Laura!!! Sprav to a ešte dnes sa sťahuješ späť k mame!" Laura sa na mňa pozrela pohľadom alá 'to neurobíš'. Musel som sa zasmiať.

Ale smiech ma prešiel, keď si tá tlstá krava (riaditeľka) spomenula odkiaľ ma pozná. Keď ma už konečne vybozkávala a vyobjímala a mne sa pri tom podarilo udržať obsah žalúdka v žalúdku, opýtal som sa: ,,Pani riaditeľka nemohol by som zobrať Lauru aj Rebeku zo školy skôr. Len pre dnešok. Rebekin brat by dnes promoval a ona musí ísť prevziať diplom. Neskáčte mi do reči, ďakujem. A ja s Laurou sme jej sľúbili, že tam pôjdeme ako jej psychická podpora..."

Zahral som jej trošku na city, spravil psie očká, ona nám to odsúhlasila a o nás už v škole nebolo ani počuť. Keď sme dorazili do vysokoškolskej telocvične, všetci stíchli. Dokonca aj Eva stratila reč, a to sa často nestáva. Keď sme našli svoje miesta a sadli si, lepšie som si poobzeral miestnosť.

Celá bola ladená do čierna a všade viseli Thomasove fotky. Na to, že práve ukončili výšku, boli žiaci až moc deprimovaní tým, že s nimi nie je Thomas.

Na Rebeku toto miesto nemalo dobrý vplyv...

Keď bolo na rade Thomasovo meno, Eve sa zatriasol hlas a pokynula svojej kolegyni, aby to dokončila za ňu a rýchlosťou svetla opustila telocvičňu. Pri Thomasovom mene sa Rebeka strhla. Začalo ju triasť a bola strašne bledá.

Začal som sa o ňu vážne báť...

Ona však so vztýčenou hlavou prešla k pódiu, prevzala Thomasov diplom a prečítala svoju pripravenú reč. Na to, že jej po lícach tiekli Niagáry, hlas mala pevný, a ani raz sa jej nezlomil.

Keď dočítala a potlesk utíchol, vzala do ruky mikrofón a začala spievať. (pustiť pesničku)  To dievča má úžasný hlas. Po dospievaní zišla z pódia a išla priamo k môjmu autu.

Prekvapilo ma, keď sa ma opýtala, či by nemohla zostať na noc u mňa. Bez váhania som súhlasil. Keď sme prišli, chlapi nás radšej viedli od vstupných dverí až k môjmu bytu, len aby som zase nevletel do blbých dverí...

,,Potom ti to vysvetlím," šepol som Rebeke, ktorá sa na mňa dívala ako na idiota. Otvoril som dvere bytu a ona si to hneď namierila k mojej skrini, vytiahla si odtiaľ dve tričká a zmizla s nimi v kúpeľni. Po pár minútach sa vrátila v mojom tričku, ktoré jej bolo pomaly až pod kolená a ľahla si na gauč.

Pochopil som, že do toho druhého trička si utierala slzy, pretože na ňom boli mokré fľaky. Keď zaspala preniesol som ju na posteľ a zakryl.

To dievča má môj rešpekt a úprimný obdiv. Nedovolím aby sa jej niečo stalo, nikdy...