Ťažký osud

10.kapitola

Len pre istotu varovanie. Táto časť je Andrejov pohľad na všetko, čo sa stalo od jeho príchodu na Slovensko. Môžu tu byť aj nadávky a ak by ste niečomu nerozumeli kľudne sa opýtajte, rada odpoviem. Príjemné čítanie.

Bol koniec mája a mne zavolala Rebeka, že či ku nim nechcem prísť, že ona má nejaký koncert a dva týždne na to má Thomas promócie. Chúďatko, ani nevie, že ja som sa s Thomasom včera lúčil a vrátil som sa do Anglicka.

Nemohol som jej to povedať, tak som len súhlasil. A vlastne sa na to strelené dievča teším.

Nasadol som do lietadla a keď som vystúpil, zbalili ma poliši. ,,Čo to má, kurva, znamenať?! Adam!!!¨povedal som, že dosť naštvaný svojmu staršiemu kolegovi.

,,Prepáčte, pán Stewart, mi sa poznáme?¨ povedal mi Adam, keď som na neho vybehol. Pochopil som, že okolo sú zatiaľ len dvaja naši, ktorí ma poznajú, a to znamená, že mám hrať nevinného nechápavého angličana. Tak som hral jeho hru. Dal mi zbraň (ty kokos, to je prvýkrát, čo mi ju dal dobrovoľne) a oboznámil ma so situáciou.

Po asi piatich minútach skončil a ja som na neho zízal ako debil. Trnovcovcov našli. Oni ich našli. Kurva oni ich fakt našli! Ako je to možné? Veď Thomas ich chránil z vnútra, ja z vonku a Maroš nás kryl pred štátom... WTF! Ako?! No super.

A ešte k tomu mi Adam povedal, že sa sťahujú a Rebeka o ničom nevie... No zbohom.

Povedal som im, kde je Rebeka a všetci sme ako najväčší debili odchádzali z letiska. Fakt sme mizerní herci. Prišli sme pred budovu opery a Adamovi zazvonil telefón.

Nás poslal do vnútra a on začal telefonovať. Mal som taký blbý pocit, že to čo povie sa mi nebude páčiť. No čo, koho zaujímajú pocity nejakého angličana, no nie?

Tak sme prišli do budovy, koncert už skončil. No super, toto bude peklo. Rebeka ma prekukne, pozná ma až pridobre na to aby mi to uverila.

,,Can we go outside, please? I don't feel very well,¨povedal som, ešte stále v úlohe angličana.

Zobrali ma von a všetci sme si vydýchli. Atmosféra sa uvoľnila a my sme už debatovali po slovensky o... dajme tomu - pracovných záležitostiach.

Potom už sme videli vychádzať spevákov z budovy, tak sme sa s chalanmi dohodli, že ideme dnu. Keď sme vošli, Maroš s Rebekou sa už oslovovali menami, čo bolo dobré znamenie. Znamenalo to, že plán vychádza na jednotku.

Počkať. Nie, nie, nie, nie, nie!!! Prosím nevšimni si ma... Neskoro. Skôr ako som sa spamätal som už ležal na zemi s Rebekinými rukami obmotanými okolo môjho krku. A aby toho nebolo málo, stiahli sme so sebou aj chalanov.

V duchu som vymenovával všetky nadávky od výmyslu sveta ale musel som sa tváriť nadšene. Vlastne nemusel. Som fakt rád, že to strelené decko znova vidím.

Potom sme sa smiali ako nejakí debili, ktorí práve ušli z psychiatrie. No čo už. Divadlo nám vychádza na jednotku. Uverila nám to.

Ale Adam bol vážny a to neznamenalo nič dobré. A keď nás potom zastavil a povedal, že Trnovcovci sú mŕtvi... Neveril som mu.

Ani ja, ani Maroš sme tomu nechceli uveriť. Veď Thomas bol z nás troch najsilnejší a dokonca ani keď sme niekoho naháňali, nikdy neprekročil rýchlosť. Ako mohol mať on autohaváriu? V tom momente akoby mi vytrhli časť srdca z hrude a hodili ju hladným psom.

Vedel som, že Rebeka o ňom nevie pravdu a o to bude pre mňa ťažšie pozrieť sa na ňu a vysvetliť jej, že Thomas bude mať civilný aj štátny pohreb. No zbohom, Rebeka len neurob to, čo si myslím, že urobíš.

,,Do riti!¨zaziapal som a pohľadom alá ,sorry' som prebehol miestnosť, no Rebeka tu už nebola. Rozbehli sme sa aj s Marošom za ňou ale Adam nás zastavil s tým, že u nich doma sú všetky naše hliadky (nečudujte sa, patríme k štátnej elite a takmer nikto o nás nevie) a že v tom dome hľadajú všetky papiere.

Ale potom si uvedomil, čo povedal a hneď stiahol všetky hliadky. Ja s Marošom sme na nič nečakali, pretože sme vedeli, že Rebeka mieri k domu, v ktorom je bomba. Po ceste sme sa rozdelili.

Maroš naprával škody po Rebeke, a vlastne aj po mne. Keď sa ozvali policajné sirény, myslel som si, že niekoho zabijem. Bože veď prečo nie? Ešte ju podporte v behu vy idioti. Už som to nevydržal a vystrelil som smerom k oblohe. Super, fungovalo to. Zastavila, ale len na chvíľu.

Vďaka výstrelom ostatní vedeli našu polohu a mne sa podarilo Rebeku dobehnúť. V poslednej chvíli som ju stiahol k zemi. Vďaka Bohu za nepriestreľné vesty. Nebyť tej vesty, už je po mne.

Vzali nás do sanitky a ošetrili Rebeku. Ja som im opatrne ukázal odznak a oni pochopili. Keď sme vychádzali zo sanitky, všimol som si, že tie reportérske hyeny z toho spravili film.

Chcel som tú obrazovku rozstrieľať, ale zistil som, že v sanitke mi zobrali zbraň. Rebeka sa úplne zrútila, tak som ju vzal k nám na ,policajnú stanicu'. Nikto neprotestoval, keď videl v akom je Rebeka stave.

Celú noc som nespal. Buď sme s Marošom a Adamom vymýšľali ako jej to povieme alebo som sledoval Rebeku.

Bolo čosi krátko po siedmej a Rebeka sa začala triasť a plakať. Oči mala zatvorené ale kričala: ,,Thomas, nie! Nesmieš ho zabiť. Ja neviem čo ti urobil ale nesmieš. Nie!" Ani po tomto sa neprebrala a stále mala nočné mory.

Dve hodiny kričala a ja som ju nedokázal zobudiť. Už tu boli aj ostatní a keď sa mi ju o desiatej konečne podarilo zobudiť, tak sa s výkrikom posadila.

Keď sa ukľudnila, začala sa obzerať po miestnosti a uvidela fotku, na ktorej bola s Thomasom. Nepočúvala nás, že to nezvládne a na stole si prečítala ,Thomas Trnovec'.

Do pekla nemohol som ju dať spať do Adamovej kancelárie? Znova sa rozplakala a ja som ostatných mávnutím ruky poslal do hája.

Pochopili a s posledným ľútostným pohľadom na Rebeku odišli. Adam sa ubezpečil, že viem, čo mám robiť. V každom prípade sa musím dostať do firmy pána Trnovca a kým Rebeka nebude mať osemnásť všetky papiere odtiaľ dostať preč. Vybavil som všetko tak ako som potreboval.

Mám dva roky na vyčistenie firemných záznamov od vecí, o ktorých nemá vedieť. Noc po pohrebe vyzdvihnem všetky papiere z kancelárie pani Trnovcovej a s riaditeľkou Thomasovej školy sme sa dohodli, že toto vybavíme keď bude Rebeka v škole a teraz už ostáva len pohreb.

Super. Nielenže chystám pohreb najlepšiemu kamarátovi, s ktorým sme boli ako bratia, ale musím aj klamať najúžasnejšiemu dievčaťu na svete.

A povedať jej pravdu o jej rodine, bratovi, a čoho sa obávam najviac... povedať jej pravdu o sebe.