Ťažký osud

17.kapitola

,,Kde máte vy dvaja svoje deti?!"

------------------------------------------------------

Všetci prítomní a vlastne aj všetci z celého oddelenie zastali v strede pohybu a s otvorenými ústami sa pozreli na Adama a Evu.

,,Odkiaľ... Ako... A-ako si sa o nich dozvedela? Kto ti o nich povedal?" podarilo sa vykoktať Adamovi.

Eva stále stála schovaná za Adamovým chrbtom. Po lícach jej tiekli slzy na nikto okrem Adama si to nevšímal. Rebeka sa ironicky zasmiala a hodila im na stôl list od svojho otca.

,,Nechcete mi to vysvetliť?" opýtala sa Rebeka už so slzami v očiach. Ani jeden z tých dvoch sa však nemal k slovu a to Rebeku vytočilo.

Chcela niečo povedať ale v tom sa z poza jej chrbta ozvalo: ,,Slečna Trnovcová, to, že ste sa podali na otca a ste si veľmi podobná so svojim bratom bolo známe už dávno. Ale to, že ste ešte aj rovnako drzá ako bol váš brat, tak to je pre mňa novinka. Prepáčte mi moju nevychovanosť, moje meno je Dušan Malacký a chcel by som vám popriať úprimnú sústrasť. Mrzí ma vaša strata. Bol som blízky priateľ vášho otca a ako ste sa už iste dozvedeli, vycvičil som vášho brata Thomasa, vášho známeho Andrewa Stewarta a pomáhal som aj pri Kollárovom výcviku. Ak by ste sa chceli porozprávať o svojich známych alebo by ste potrebovali s hocičím pomôcť, pokojne sa na mňa obráťte Rebeka. Ja už pôjdem, myslím si, že toto si potrebujete vyriešiť len vy traja. A Rebeka, od svojho krstného a tety sa odpovede nedočkáte, ale skúste odpoveď pohľadať v listoch od svojho brata. Dovidenia!" povedal a už ho nebolo.

Rebeke vírilo v hlave tisíc myšlienok a na jazyk sa jej dralo množstvo otázok, ktoré nemala komu položiť. Potom, keď sa trochu spamätala z toho šoku a uvedomila si plný rozsah Dušanových slov, otočila sa na Adama a opýtala sa ho: ,,O akých listoch hovoril?" No odpoveď nedostala.

Adam aj s Evou len nechápavo zízali na dvere, za ktorými Dušan zmizol. Eva ich Rebeke nedala. Listy, ktoré jej dala v Thomasovej kancelárii boli od Márie, Rebekinej mamy. Keď si všetci traja len vymieňali nechápavé pohľady, dvere sa s vrzgotom otvorili a dnu vstúpil Andrej.

Natiahol k Rebeke ruku so štyrmi listami, ktoré boli očíslované od 1 do 4. Očami ju prosil o pochopenie a odpustenie. Ústami jej naznačil, že je to potom vysvetlí. Rebeka mlčky prikývla a chytila do ruky list s číslom jeden.

Otvorila ho a so zaťatými zubami a očami plnými sĺz sa pustila do čítania.

Čauko sestrička!

Ak toto čítaš, tak som už pravdepodobne mŕtvy, ale to nič nemení na fakte, že si MOJA MILOVANÁ PRINCEZNÁ. Mám ťa strašne rád a nikdy to nebolo inak. Miloval som ťa od chvíle, čo mi naši povedali, že budem mať ségru. A o to viac ma mrzí, že som ti musel klamať. Prepáč mi to, ale ak som ťa chcel ochrániť, nemal som na výber. Keďže máš v rukách moje listy, predpokladám, že otcov prvý list si už čítala. Moje listy sú štyri a sú očíslované, preto ťa chcem poprosiť aby si ich čítala v takom poradí, v akom som ich ja písal. Už zjavne vieš o našej sesternici Laure. Je to maturantka na tvojej škole. Je v štvrtej B. Je to super baba a bližšie ti vysvetlí rodinnú situáciu. A mohol by som sa ťa poprosiť, aby si jej dala dole priložený list?

S večnou láskou tvoj brat Thomas.
PS: Ľúbim ťa.

Po týchto slovách sa Rebeke spustili po lícach slzy a ona sa ich ani len nesnažila skrývať...