Ťažký osud

26.kapitola

Keďže sa dej už presunul do Anglicka, takmer všetky rozhovory by mali byť po anglicky. Ja si ale netrúfam, písať po anglicky celé rozhovory, preto budem písať po slovensky. Ak chcete tak si domyslite, že všetko, čo je adresované osobám, ktoré som do teraz nespomenula je po anglicky.

↑ Hore je Rebekine oblečenie, kvôli ktorému chlapci tak trochu slintali

------------------------------------------------------

,,Pre Boha, Rebeka to do čoho si sa navliekla?!" začal hysterčiť Andrej: ,,Si ty normálna? To v čom si navlečená?! Rebeka tu si v Anglicku. A na strednej. Medzi druhákmi! A navyše, mala si prísť až za týždeň!"

Keďže sa rozprávali po slovensky, ľudia im rozumeli asi tak ako mi čínštine. Dívali sa na nich ako na debilov a Rebeka tam len stála s rukami prekríženými na hrudi. Taktiež si o ňom myslela svoje.

Keď sa nadychoval, že bude pokračovať, Rebeka sa drzo usmiala a prerušila ho: ,,Ale Andrejko, to sa ani trošku netešíš, že vidíš svoju dcéru?" A ako naschvál túto vetu zakričala po anglicky...

Všetci na Andreja a Rebeku zízali ako na duchov. Andrej len pretočil očami a objal Rebeku so slovami "bosorka". Začala hodina a všetci sa šuškajúc ponáhľali na hodiny.

,,Konečne vypadli. Tvoj skorší príchod si vyriešim s Tobiasom a toho ocka si s tebou ešte vybavím. Vieš o tom, že teraz si zo mňa budú ešte pekne dlho robiť srandu!? A ty budeš stredobodom pozornosti? Ale k dôležitejším veciam, ako dlho zostávaš, kde máš veci a kde bývaš?"

Rebeka sa trochu spamätala a spustila odpoveď: ,,Tobias je v tom nevinne, hučala som do neho od tvojho odchodu. S tým, že si to so mnou vybavíš rátam. Že si z teba budú robiť srandu viem. Veci mám u tvojich rodičov, bývam tam a zostať by som tu chcela aspoň nejaké tri mesiace. To je doba, ktorú mi dal Tobias ako skúšobnú. A láskavo sa zbav tých psychopatiek, ktoré ťa sledujú a kvôli ktorým vyzerám ako totálna štetka!!!"

Andrej sa na jej výraze začal nekontrolovateľne smiať. Z dverí triedy, pred ktorou stáli sa ozvalo zanadávanie a nie moc pekné slová na ich osoby a následne sa tie dvere rozleteli a učiteľ ich vtiahol do triedy. Boli medzi maturantmi ale Andrej sa stále neprestával smiať...

Učiteľ chcel niečo povedať, ale Rebeka ho predbehla: ,,Nikolas? Ja neverím, ty žiješ!!! A toho debila si nevšímaj, na jeho mentálnu retardáciu si si už mohol zvyknúť."

Túto vetu povedala plynulou angličtinou, ktorá Nikolasa zmiatla. Stál tam s otvorenými ústami a Andrej, ktorý sa už ukľudňoval vybuchol opäť do smiechu. Od Rebeky schytal pohlavok a v tom Nikolasovi doplo, kto pred ním stojí.

,,Beky? Ty kokos, ty si sa riadne zmenila! Veď keď som ťa videl naposledy bola si ešte malé decko, taký malý sopliak, ktorý nevie po anglicky povedať jednu súvislú vetu. No pochváľ sa, čo nové? Čo ste s Andrejom pohádaní, keď si tu nebola? A čo, ako sa má Thomas?" vysypal zo seba na jeden nádych.

V momente ako vyslovil meno "Thomas", Andrej zamrzol v pohybe a už o sekundu neskôr držal v náručí plačúcu Rebeku, ktorej sa podlamovali kolená. Nikolas a rovnako ani maturanti nechápali tú doslova sekundovú zmenu nálady. Andrej šepkal Rebeke upokojujúce kecy a keď počul, ako sekane Rebeka dýcha a zistil, že kolabuje, nebolo mu všetko jedno...

Rebeka už predtým párkrát skolabovala a doktori jej preto dali lieky. Andrej však nevedel aké a Rebeka by to pri vedomí nevydržala, kým by prišla sanitka. Preto sa rozhodol porušiť prísny zákaz rozprávať na ňu keď kolabuje a spýtal sa: ,,Kde máš lieky?!"

Šepkal, takže to nemalo katastrofálny koniec a Rebeka zašepkala roztraseným hlasom "v taške". Viac toho vedieť nepotreboval...

,,Eric! Podaj mi jej tašku, hneď. Nikolas volaj záchranku a povedz, že kolabuje dievča, ktoré pred pol rokom operovali!" zakričal tak, aby ho oni počuli a aby to Rebeku nevystrašilo.

ANDREJOV POHĽAD

Eric našiel lieky a podal mi ich. Rebeka už sotva stála na nohách čo znamená jediné, mám dve minúty aby som jej dal lieky. Načo mi bol kurz prvej pomoci pre takéto prípady, keď sa bojím viac ako ona?!

Roztrasenými rukami som zobral injekciu a vpichol jej tie lieky do ruky. V poslednej chvíli...

Po asi desiatich minútach už bola pri vedomí, no mám pocit, že to bolo jediné, čo tie lieky spôsobili. Je celá bledá, trasie sa, má strašne rýchly pulz a dýcha až neprirodzene prudko a trhane. Bojím sa o ňu!

Sanitka prišla asi dve minúty po tom, ako sa Rebeke znovu začali zatvárať oči. Našťastie doktora, ktorý prišiel osobne poznám, je to ten istý, ktorý operoval Rebeku aj môjho otca a pred pár dňami sa vrátil zo Slovenska.

Ešte sa len otvorili dvere a ja už som na neho vyvalil po slovensky všetko, čo sa stalo. Síce mu chvíľu trvalo, kým sa spamätal, ale hneď začal konať. Rebeku zobrali na nosítka a vyrazili na cestu do nemocnice. Jasné, že som išiel s nimi, veď som jej zástupca...

,,Nicolas, potrebujem službičku. Mohol by si Rebeku na tento rok prijať ako žiačku? Nech si v obraze. V tom, čo sa jej stalo si nevinne. Pred pol rokom jej našli nejakú vadu na srdci a preto bola na operácii. Odvtedy je trochu labilná a po smrti jej rodičov a Thomasa sa to po psychickej stránke dosť zhoršilo. Dva týždne prežila len vďaka liekom. Teraz stačí mierne rozrušenie a stane sa toto. S Tobiasom sme si ju vzali ako zákonní zástupcovia. Doma na Slovensku ju to deprimuje a preto prišla sem. Zatiaľ je tu na tri mesiace, ale pravdepodobne tu zostane celý rok. Ja už idem za nimi a bol by som ti veľmi vďačný, keby jediné, čo budeš pri Rebekinej minulosti spomínať bude škola. Mohol by si mi potom pripraviť papiere na jej prijatie do školy? Vďaka." povedal som na jeden nádych a nechal som tam Nikolasa stáť ako totálneho blázna.

Prišiel som do nemocnice a namiesto toho, aby mi povedali, kde je Rebeka ma poslali k profesorovi Robertsovi (tomu, ktorý má Rebeku na starosti a predtým ju aj operoval). Keď som vstúpil do kancelárie, bolo tam veľa rôznych doktorov, čo ma trochu vystrašilo...

V momente ako si ma všimol, spustil svoj výstup: ,,Vy ste normálny, Andrej? To, že ste jej dali lieky jej síce zachránilo život, no to množstvo krvi, ktoré predtým stratila, to nevráti! To dievča bolo dva mesiace v kóme, mesiac sa dávala dokopy aby vôbec mohla chodiť a stále sa aj tak reže!"

Zostal som v šoku a chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo spracovať jeho slová. Po hodnej chvíli sa mi podarilo vykoktať aspoň ako tak súvislú vetu.

,,Čo-čo to robí? A-a-a-aká kóma? O čom to preboha točíte?!"