Ťažký osud

32.kapitola

V médiách je fotka toho, čo má Rebeka oblečené

------------------------------------------------------

Lietadlo pristálo na Slovensku o dvanástej a na letisku ich už čakal Lukáš. Zvítali sa a všetci spolu sa vybrali so Rebekinho bytu. Keď tam prišli, najedli sa a čakali na Sama, ktorý mal byť do druhej v škole. Bolo čosi po pol tretej a jeho nikde nebolo, takže už začínali panikáriť, predsa len, bol to ich kamarát a niesol pomerne dosť dôležité papiere...

Stres opadol, keď sa od dverí ozvali nepekné nadávky adresované na celý svet, no najmä na školu.

,,Bol po škole," povedala Rebeka a viditeľne sa jej uľavilo. Samo prišiel, objal Rebeku a podal každému dokumenty, ktoré mal získať. Pozreli ich a keď našli to čo hľadali, na tvárach sa im vystriedalo nadšenie, strach, šok a sklamanie zmiešané s hnevom. Lukáš so Samom nechápali, čo sa deje a preto sa cítili vcelku nepríjemne.

Po asi piatich minútach sa Rebeka rozplakala a začala sa smiať. Andrej sa začal smiať ako retardovaný a aj s Rebekou začali skákať po byte ako blázniví.

,,Lukáš, zavolaj všetkých do Tobiasovej budovy, potrebujeme sa s nimi porozprávať. Samozrejme ty a Samo tam musíte byť tiež. Vysvetlíme vám, prečo sme sa vrátili, prečo sme potrebovali vidieť tieto dokumenty a aj dôvod správania týchto dvoch," povedal Dušan a ukázal na Rebeku a Andreja. Tí začali nadšene prikyvovať a smiali sa pri tom ako blázniví.

O dve hodiny už boli všetci v budove, no stále nikto okrem Matejčíkovcov nevedel, prečo sú tam. Rebeka s Andrejom prídu až o hodinu a Dušan má ostatných zatiaľ psychicky pripraviť na to, čo im chcú povedať.

Zatiaľ čo Dušan niečo vymýšľal aby získal Rebeke a Andrejovi čas, tí dvaja piekli muffiny. Už bolo načase aby išli a preto sa vybrali k budove. Išli ako zlodeji po všetkých temných uličkách a do budovy sa im podarilo dostať bez toho aby si ich ktokoľvek všimol.

Však tiež si ich nemal kto všimnúť, keďže boli všetci nervózni v obývačke. Už všetci po Dušanovi ziapali, pretože mu došli nápady na výhovorky. Našťastie, jeho záchrana prišla a všetci zostali stáť ako obarení.

,,Čauko ľudkovia! Kto si dá muffiny?" opýtala sa s pokojným hlasom Rebeka. Okrem Sama a Lukáša vyzerali všetci ako totálny blázni. Bolo tam nepríjemné ťaživé ticho, ktoré prerušil Lukáš.

,,Vy dvaja ste upiekli tie vaše božské muffiny?! Daj mi ich, prosím... Hahahahaha!!! Všetky sú moje!!!" zakričal keď už držal misku plnú muffinou v ruke a to by hádam ani neboli oni keby sa tam nezačali smiať a biť o muffiny. Však normálne, všetko dospelí a mentálne zdraví ľudia.

Asi o päť sekúnd neskôr však Tobias "vojnu" stopol a pozrel sa na Rebeku. Tá sa aj s Andrejom a Dušanom začala smiať na plné kolo. Však predstavte si situáciu, ako sa asi dvadsať dospelých ľudí bije o muffiny a keď si niečo uvedomia, zastavia sa v strede pohybu a len hlavy otočia vašim smerom. Tobias tam zostal s otvorenými ústami a práve keď sa chcel ozvať s nejakou poznámkou na to, že či sa nevedia ozvať, že prídu, začala Rebeka svoj monológ.

,,Som rada, že vás všetkých vidím pokope a rovnako ma teší aj to, že nám naše muffiny tak veľmi chutia ale bola by som vám vďačná, keby ste s ich zjedením počkali, kým vám povieme to, čo chceme. Nie Tobias, nemohli sme sa ozvať. Keby sme nenašli to, čo sme hľadali, o tom, že sme boli na Slovensku by si ani nevedel. To čo sme zistili, bol tak trošku šok, z ktorého sa nám stále nepodarilo spamätať, takže to poviem na rovinu. Je viac než pravdepodobné, že Thomas stále žije. V tom aute to nebol on, ale niekto iný." povedala na jeden nádych.

Tobias, Laura, Adam, Eva a ostatní boli v takom šoku, že otvorili ústa a všetci si museli posadať na zem, aby nepopadali. Lukáš, ktorý stále držal v rukách muffiny ich podal prvému človeku vedľa seba a ten ich položil čo najďalej od ich všetkých. Jediné načo sa po tejto informácii zmohli bolo temer jednohlasné ,,wau".

Nič viac zo seba neboli schopní dostať. Rebeka, Andrej a Dušan si sadli na zem k ostatným a chvíľu im ešte dávali čas k spracovaniu nových informácií. Po pár minútach začal Dušan rozprávať celý príbeh od začiatku a Rebeka s Andrejom ho dopĺňali. Ľuďom sa už postupne začala vracať farba do tváre a Tobias rozhodol.

,,Tak fajn. Trochu sa v tom strácam, ale to nevadí. To hlavné som pochopil. Rebeka si na všetko spomenula vďaka tetovaniu na ramene riaditeľa školy, do ktorej aj s Andrejom chodia. Rebeku celý život prenasleduje náš dedo, ktorý sa ju už pokúsil aj zabiť. Thomas nebol Thomas, takže je dosť možné, že náš Thomas ešte žije. A hlavne, nech sa na to pozriem z akejkoľvek strany, vždy vidím nejaký problém alebo nebezpečenstvo. A preto budeme ďalej postupovať takto..."