Ťažký osud

18.kapitola

Keď sa Rebeka ráno zobudila, nevedela si spomenúť ako sa dostala do Thomasovej kancelárie. Mávla nad tým rukou s tým, že to zistí neskôr. Veď dnes sa musí stretnúť so svojou sesternicou. Obliekla sa, umyla, učesala a pozrela sa na hodiny.

Skoro ju porazilo. Za päť minút jej začína vyučko na druhej strane mesta!!! Nestíha.

Vyletela z kancelárie a tam jej jeden policajt podal raňajky, druhý desiatu a tretí školskú tašku. Len na nich hodila ďakovný pohľad, zobrala si veci a letela do školy. Bežala celú cestu a do školy prišla presne na čas.

Samo so svojimi kamarátmi stál pri bráne a dobre sa na Rebeke, ktorá nemohla chytiť dych, zabával. Pozrela sa naňho pohľadom, ktorý by mohol vraždiť a otvorila ústa, že sa niečo opýta ale Samo ju predbehol: ,,Prvá je telesná. Nie nerobím si srandu. Áno znova si si zabudla úbor. Nie nie som jasnovidec a áno Lukáš ti ho do piatich minút donesie ale máme ho počkať na hodine. A zavri už tie ústa."

Všetci prítomní na neho zízali ako na debila. Keď si Samo uvedomil, že Rebeka s ním dobrovoľne nepôjde, prehodil si ju cez plece ako vrece zemiakov a pohol sa na športové ihrisko, na ktorom mali hodinu.

Akonáhle Samo zdvihol Rebeku tá zapišťala a snažila sa dostať na zem. Po chvíli to vzdala a keď ju na ihrisku konečne položil na nohy obišla ho a zakričala: ,,Do riti Matejčík nerehoc sa ako debil a dones mi tú telesnú!!!"

Všetci sa dobre zabávali ale Silvia chcela Rebeke povedať niečo pekne štipľavé. Ale len chcela. Práve keď otvorila ústa, že niečo povie, sa na ihrisko dotrepal aj Lukáš v čiernom obleku a s tvárou celou červenou od smiechu. Rebeka si od neho zobrala úbor a pozrela sa, že čo jej to vlastne doniesol. Keď to uvidela tak skoro dostala infarkt.

,,Lukáš! Ty idiot! Kde si to našiel preboha?! To si neoblečiem!" zakričala a hodila to po ňom. Samo na ňu nechápavo zízal a potom sa pozrel, že čo jej to vlastne jeho brat doniesol. Keď to uvidel, snažil sa byť vážny no už keď dvíhal pohľad k Rebeke, šklbalo mu kútikmi úst a keď sa jeho oči stretli s Rebekinými, vybuchol do smiechu.

Netrvalo dlho a Rebeka s ostatnými sa začali smiať tiež. Už bol koniec hodiny a oni sa ešte stále neukľudnili. Ale im to bolo jedno. Celý prvý ročník sa so smiechom premiestnil do svojich tried.

Čo ich potom, že učitelia chceli volať políciu pretože si mysleli, že sú zhúlení. Keď sa však smial aj učiteľ, nechali to tak. Na matike, čo bola tretia hodina, už boli sústredení a práve keď sa prestali smiať tak sa z rozhlasu ozvalo: ,,Oznamujeme všetkým, že maturantský ples bude dňa 30.6.2015 v školskej telocvični."

Ten dátum bodol Rebeku pri srdci a vohnal jej slzy do očí. V ten deň mal mať Thomas promócie. Bez vysvetlenia sa postavila a vybehla z triedy s listom v ruke. Sama nevedela ako sa jej do ruky dostal ten list ale jedno vedela určite, čím skôr ho musí dať Laure.

Bolo desať minút do konca hodiny, keď Rebeka prišla k maturantom na chodbu. Slzám už nedokázala brániť v ceste po jej lícach. S tichým plačom sa zviezla na zem pri dverách 4.B . Už bola prestávka keď z triedy vyšli prvý chalani. Hneď sa postavili okolo nej a začali sa jej posmievať.

,,Ježiši chalani veď ju nechajte," povedalo nejaké dievča a pokúšalo sa dostať až k Rebeke ,,veď mi sme boli rovnakí keď sme boli prvá-".

LAURIN POHĽAD:

Keď som sa pozrela do očí dievčaťa, ktoré som zachraňovala, zlomil sa mi hlas a musela som sa zachytiť svojho spolužiaka aby som sa nezviezla k zemi.

,,Nie," povedala som sotva počuteľne. No tak, to nemôže byť pravda. Veď len pred nedávnom som s ním hovorila. Potom sa zrazu z ničoho nič ozvala Rebeka: ,,Ty si Laura, však? Evina dcéra? Na. Tento list ti napísal Thomas." Roztrasenými rukami som si od nej vzala list a otvorila ho.

Milá Laura,

poznáme sa dosť dlho a ja ti plne verím. Svojej sestre som o našej dohode nepovedal nič a chcel by som ťa poprosiť, aby si jej vysvetlila minulosť našich rodičov a list, ktorý som ti priložil dole si prečítaj v súkromí a Rebeke o ňom nič nepovedz, ranilo by ju to.

S pozdravom Thomas

Nevedela som, čo robiť. S plačom som sa zviezla na zem a objala som Rebeku. Nevedela som, či to objatie potrebuje viac ona alebo ja. Moji spolužiaci na mňa len nechápavo zízali, ale mne to bolo jedno.

Potrebovala som dať tú bolesť zo seba von. Pozrela som sa na Rebeku a povedala: ,,Dnes po škole ti všetko vysvetlím, sľubujem."