Ťažký osud

14.kapitola

Áno, tú krabicu poznám, len so dúfal, že už ju nikdy neuvidím.

,,Kto ste?! Čo po mne chcete?! Čo sa to tu deje?! A zložte do riti tie zbrane!!!" zakričala Rebeka tak hlasno, že všetkých trhlo.

Andrej so Samom sa spamätali a chceli tie zbrane schovať, no ledva ich stihli zaistiť a už im ich Rebeka vyšklbla z rúk. Každý od nej dostal po facke a keď po nich hodila zbrane povedala, že oni jej to vysvetlia neskôr...

Chceli namietať ale Rebeka sa na nich nekompromisne pozrela a oni radšej sklonili hlavy. Keď Rebeka vedela, že vyhrala, tak sa otočila k Adamovi, Marošovi a neznámemu.

Tí na ňu zízali ako na zjavenie. Hľadeli striedavo na ňu a na chalanov za ňou. Andrej so Samom mali v očiach otázku, že čo teraz robiť. Skôr ako však stihli dostať odpoveď, sa Rebeka rozhodla spôsobiť im ešte väčší problém.

,,A vy dvaja," ukázala na Adama a nášho neznámeho ,,mi láskavo vysvetlite o čo u ide. Kto vy ste a odkiaľ poznáte môjho krstného. Adam nestaraj sa do toho. Otec ho poznal a zjavne mu aj dosť veril, tak prečo by som mu nemohla veriť aj ja? On alebo ten jeho šéf, alebo je mi jedno kto, môjho otca poznal a možno mi o ňom povie viac ako ty a Eva! A čo do pekla je v tej krabici, že otec pred rokmi tak vyvádzal keď som ju našla?!" vysypala Rebeka bez rozmyslu.

Adam zostal zízať s otvorenými ústami a oči mu div z jamiek nevypadli. V tom sa ozval zvučný smiech muža v čiernom.

,,Typická Trnovcová. A áno aj ja sa mám dobre, vďaka za opýtanie. Ale späť k téme. Vďaka, že si ich donútila stiahnuť zbrane, už mi tŕpli ruky. S tvojim otcom sme boli známy a verili sme si, no nie až do takej miery. O tom, že má syna sme vedeli hneď, pretože sa to rozhodol osláviť a pekne sa opil. Takže nám vykecal aj to, čo sme vedieť nemuseli. Potom sme však zostali len v telefonickom kontakte. Tvoj otec rozbiehal firmu a nič nestíhal, tak mu Adam s Evkou trochu pomohli. Odtiaľ poznám Adama. Pred siedmimi rokmi ku nám však doletel tvoj otec bledý ako stena s tým, že jeho dcéra našla krabicu. Zízali sme na neho ako na zjavenie, aj keď priznávam, skôr nás zaujalo to o tej dcére. Keď sme sa však prebrali z tranzu a uvedomili sme si plný rozsah toho, čo povedal, vedeli sme, že z toho bude pekný prúser. Vtedy sa s mojím šéfom dohodli na tom, čo si už počula. Tu končí náš príbeh a hoci sme boli s tvojím otcom dobrí priatelia, pre tvoje dobro dúfam, že sa už nikdy nestretneme. A k tomu čo je v tej krabici ti nepoviem nič, pretože ani ja sám to neviem. Viem ale jedno, keďže tú krabicu si už predtým videla a videla si reakciu svojho otca, Adam s Evkou ti už čoskoro povedia o ich obsahu viac. A teraz ma ospravedlňte, mám ešte prácu," kývol na pozdrav neznámy a už ho nebolo.

Rebeka sa pozrela na Maroša, ktorý sa pod návalom bolesti zo straty kamaráta opäť zviezol popri stene na zem a vedela, že on jej toho nepovie veľa, teda aspoň kým sa riadne neopije.

Preto ho objala a keď jej povedal, že po službe sa opije a bude v pohode, obrátila svoju pozornosť na zvyšných troch trestancov.

Skôr ako stihli Andrej so Samom otvoriť ústa, ozval sa Adam: ,,Ja a Maroš máme služobné zbrane, Andrejovi sme dali zbraň, keď ste boli u nás na základni a Samo má zbraň pretože... no... to ti vysvetlí on sám. Teraz už môžme ísť?" Rebeka len prikývla a zbalila si veci. Adam medzičasom prikázal Samovi aby si zbalil svoje veci, že ide s nimi na základňu, kde si ho preberie Lukáš (jeho brat).

Splnili sme všetko, čo povedal a s pozdravom sme opúšťali triedu. Keď sme všetci prišli na základňu, Marošovi s Adamom práve skončila služba. Maroš sa vydal rovno do kancelárie a z baru si vybral vodku, ktorú pil rovno z fľaše.

Nikto sa nad tým nepozastavoval, dokonca ani len René. Vyšiel zo svojej šéfovskej kancelárie a na stôl mu položil pohár vody s tabletkou proti bolesti hlavy a keď odchádzal, ešte sa spýtal Maroša: ,,Kollár, vážne si to nechcete rozmyslieť s tým psychológom, pomohlo by vám to," povedal no odpoveďou mu bolo len nesúhlasné pokrútenie hlavou.

,,Tak sa aspoň neožer tak ako minule Maroš," povedal a s povzdychom sa vybral späť do svojho kanclu. Len čo sa za ním zatvorili dvere, vstúpila do základne usmiata Eva, no keď uvidela tú krabicu, radosť na jej tvári vystriedal strach.

Adam len prikývol a ona sa bez slova vybrala do jednej kancelárie a doniesla odtiaľ ďalšie dve krabice. Všetci sa zavreli do Thomasovej kancelárie a Rebeke s Andrejom prikázali si sadnúť.

Samo sa od nich na chodbe odpojil a išiel za Lukášom. Keď Eva videla, že Adam sa do ničoho nemá, začala ona: ,,Rebeka, myslím, že si pamätáš reakciu svojho otca, keď si našla tú krabicu. Správal sa tak preto, pretože v tej krabici je všetko o jeho, mojej a Adamovej temnej minulosti. Sú tam listy, ktoré sme písali rodičom, no nikdy sme ich neodoslali. A tak sú tu. Všetko, čo sme robili pred tým ako sa mne narodila dcéra, Adamovi syn a tvojmu otcovi Thomas. Potom sme s tým ja s Adamom sekli, ale tvoj otec nie. Síce obmedzil svoju činnosť, nikdy sa toho úplne nevzdal. Listy, ktoré sa týkajú aj mňa aj Adama sme už vytiahli a spálili, ale tie, ktoré sú o tvojom otcovi sú tu. Dáme ti jednu krabicu, no ty nám musíš sľúbiť, že za jeden deň neprečítaš viac ako dva listy. Sľubuješ? A Andrej, tebe Thomas tiež niečo napísal a preto ti teraz tie listy dávam, no je to na tvoju zodpovednosť. Nikto nevie, čo v tých listoch je a keďže si už dospelý, je len na tebe, čo s nimi urobíš. Tak chcete tie listy?"

Odpoveďou jej bolo súhlasné prikývnutie hlavou od jedného aj druhého. A hoci nechcela, s ťažkým srdcom im tie listy dala a hneď ako im ich podala si zobrala svoje veci a Adama za rukáv vytiahla von z miestnosti.

Rebeka otvorila prvý list a...