Ťažký osud

23.kapitola

,,Ježiši kriste Rebeka!"

----------------------------------------------------

TOBIASOV POHĽAD

Preboha. To dievča snáď žartuje! No tak, preber sa! Začal som s ňou triasť a ona po chvíľke pootvorila oči.

,,Prepáč. Ľúbim vás všetkých, strašne moc..." povedala. Ďalej už nič. Spadla jej hlava a ja som sa skoro od strachu zbláznil.

Zachoval som si však chladnú hlavu a začal som jej tie rany sťahovať aj keď to bolo zbytočné. Rýchlo som zobudil Lauru a tá ma chcela zabiť, že čo ju budím. Kľačal som stále pri Rebeke na zemi tak som na ňu len zakričal, že nech sa príde pozrieť.

Keď uvidela Rebeku v kaluži krvi, hystericky sa rozplakala. Poznám ju osemnásť rokov a až teraz ju vidím prvýkrát plakať. Vybehla z mojej izby a bez rozmýšľania vyvalila prvé dvere, ktoré jej prišli do cesty.

Ocitla sa v obývačke, kde boli všetci chlapi na mol ožratí. Keď ale uvideli v Lauriných očiach slzy, v momente boli triezvy.

,,Čo sa pre Boha stalo Laura? Však ty nikdy neplačeš! Čo je? Hovor!" ziapali jeden cez druhého. V mysli som sa zaprisahal, že ich potom zabijem. Laura im cez vzlyky niečo povedala a chlapi boli do minúty už u mňa v byte a brali Rebeku do nemocnice.

Ja s Laurou sme neboli schopní ničoho iného ako bežať za nimi. Dobehli sme do nemocnice a Rebeku hneď niekam zobrali. Laura sa zrútila a silno ma objala. Ja som k zrúteniu nemal ďaleko...

Asi pol hodinu sme tam stáli a Laura sa nie a nie upokojiť, vlastne sa jej ani nečudujem, ja som slzy zadržiaval len silou vôle.

Po ďalších asi desiatich minútach za nami prišiel doktor s tým, že Rebeka upadla do kómy, pretože stratila veľa krvi. To som už nevydržal ani ja. Už toho bolo moc.

Lauru zobral doktor k Rebeke, chcela sa ísť na ňu pozrieť. Ja som nemohol. Všetko je to moja vina! Ja som im ten film dal, ja som navrhol aby sme si ho pozreli! Ja debil!!!

Zavolal som Eve a otcovi (Adamovi) s Ivou, že čo sa stalo. Keby sa dalo zabiť na diaľku, som už trikrát mŕtvy. Zviezol som sa na tvrdú nemocničnú stoličku a chvíľu na to sa vrátila aj Laura.

Sadla si mi na kolená, pritúlila sa ku mne a znova sa rozplakala. Teraz však nebola sama, mne sa po lícach tiež kotúľali slzy. Laura po asi hodine zaspala a ja som tam sedel, plakal, hladkal ju po chrbte a vlasoch a popri tom všetkom som tupo zízal do steny.

K Rebeke nás nechceli pustiť a naši trčali niekde v kolóne. Boli tri ráno keď naši prišli. Ešteže išli jedným autom. Hneď po mne začali hučať a vynadali mi. Keď to zakončili tým, že chcú, aby som im dal Rebekin mobil a aj ten film, bez slova som in to dal.

Ivka jej v mobile našla list na rozlúčku, ktorý keď sme si prečítali, všetci sme plakali. Stálo v ňom:

Čauko ľudia,

poznáme sa síce len krátko, ale ja som si vás veľmi obľúbila. Neviem, či je to tak aj z vašej strany, no mne budete veľmi chýbať. Hoci vás mám rada, a snažila som sa tváriť, že mi nič nie je, nedá sa to. Tá bolesť sa už nedá vydržať. Ja už to nevládzem predstierať, ten pokojný poker face. Už nevládzem. Našla som si vo vás oporu, ktorú som tak veľmi potrebovala, a taktiež dobrých priateľov. Dnes som si však niečo uvedomila a keďže už poznám aj svoju a vašu minulosť, moje nočné mory dávajú zmysel. Všetkých vás strašne moc ľúbim a chcem vás poprosiť, aby ste to to odkázali aj Marošovi a Andrejovi. Andrejovi však dajte o tomto vedieť až za pol roka. Namakal sa aby ho vzali späť na školu a ja ho nechcem rozptyľovať. Prosím, odpusťte mi to.

                                                                                                                                         Ľúbim vás, vaša Rebeka.

Prišiel doktor a povedal nám, že môžme ísť Rebeku pozrieť. Zobudil som Lauru a išli sme na Rebekinu izbu.

Rebekina izba je vlastne jediným miestom, kde sa posledné dva mesiace zdržujeme. Laura konečne prestala plakať a ja už som schopný aspoň niečo zjesť. Ale stále je to ťažké...

Dnes ráno si nás dal doktor zavolať do svojej kancelárie. Nevedeli sme, čo po nás chce, tak sme tam rýchlo išli.

Ten imbecil nám povedal, citujem: ,,Stav vašej sesternice sa ani nezlepšil, ani nezhoršil a preto, že v jej veku sa človek z takto vážnych zranení spamätá do mesiaca alebo vôbec, rozhodli sme sa vašu sesternicu odpojiť od prístrojov, ktoré ju držia pri živote. Je mi to ľúto."

Skoro som ho tam rozdrapil. Laura s plačom vyletela z miestnosti a namierila si to priamo do Rebekinej izby.

Ja som si najskôr z chuti zanadával, potom naziapal na doktora kvôli Laure a nakoniec aj kvôli Rebeke, že ako si to ako predstavuje. Z jeho kancelárie ma musela vyviesť ochranka...

Je pol druhej a o druhej majú Rebeku odpojiť od prístrojov. Slimačím krokom som prešiel k Rebekinej izbe, kde už boli naši rodičia, Laura a aj Maroš. Všetci sa s ňou lúčili...

Keď som vstúpil, išli na chodbu, aby som sa s ňou mohol rozlúčiť aj ja. Práve keď som jej povedal posledné zbohom, dvere sa otvorili a dovnútra vstúpil doktor a za ním zástup už hore spomínaných ľudí.

Nikto sa nesnažil brániť slzám, všetkým tiekli po lícach hotové Niagáry. Doktor po jednom odpájal všetky prístroje a s pípnutím posledného, sme stratili aj tú poslednú nádej.

Alebo...?