Ťažký osud

28.kapitola

V predchádzajúcej časti som našla komentár, ktorý ma upozornil na to, že som napísala: ,,Ja...ja som...ja som si spomenula na to, kto... na to kto s...som". Pre vysvetlenie, Rebeka vedela časť svojej minulosti, no práve tú podstatnú jej jej myseľ blokovala. Ak si pamätáte, v 22.kapitole som spomenula jeden incident, ktorý jej spôsobil post traumatický  syndróm, čo je vlastne vysvetlením jej strachu zo spomienok.

------------------------------------------------------

Rebeka plakala, triasla sa a nevedela sa upokojiť. Andrej bol vystrašený a keď prehovorila, spadol mu kameň zo srdca. No len do chvíle, keď mu došlo, čo to povedala...

ANDREJOV POHĽAD

Do riti!!! Spomenula si! Ona si spomenula! Shit!!! To je zlý sen!!! Čo mám teraz robiť?! Thomas ty máš jedno zboha šťastie, že si mŕtvy. Ale aj tak mám sto chutí ísť tam za tebou a nakopať ti zadok.

Somár!!! Myslel si niekedy aj na to, ako jej to poviem? Fajn Andrej, upokoj sa. Rebeka má choré srdce a nesmie ho namáhať.

,,Šššš... No tak, pokoj Beky. Bude to dobré. Uvidíš. Musíš sa upokojiť. Prosím, Beky ukľudni sa, lebo si ešte ublížiš. No tak..." a podobné kecy som jej šepkal ešte asi dve hodiny, po ktorých našťastie zaspala.

Nebolo to bohviečo, ale aspoň už neplače a jej mozog už nemaká na plné obrátky. Bol som si istý, že spí, pretože jej hrudník sa od tej havárky prvýkrát pravidelne dvíhal ako u normálneho človeka. Nikolas a ostatní, ktorí boli pri tom keď odpadla, si s úľavou vydýchli.

,,Konečne tá štetka sklapla. Ten jej plač mi už liezol na mozog." povedal jeden maturant z pekne zazobanej rodinky. Ako ani mi nepatríme k tým chudobným, ale preto, že mám prachy sa nebudem správať ako idiot.

,,Čo si povedal? Zopakuj to Markus a takú ti pridrbem, že nebudeš vedieť kde je sever. To dievča si toho v živote preskákalo viac ako my všetci dokopy. A aby toho nebolo málo, pred necelými štyrmi mesiacmi pochovala rodičov aj brata. Ešte raz budem počuť alebo vidieť, že sa do nej ktokoľvek naváža, tak dotyčný v momente letí zo školy. Nejaké dotazy? Nie? Super, tak to isté odkážte aj ostatným žiakom. A ty Andrej by si mal zavolať Tobiasovi." vyvalil Nikolas a pomohol mi a s Rebekou na rukách sa postaviť a prejsť do jeho kancelárie.

Tam mi ju kázal položiť a zakryl ju dekou. Mne pokynul, aby som si sadol do kresla a položil predo mňa pohár s kávou.

,,Mal by si ju zobrať domov. Dám vám obom na týždeň priepustku a dajte sa dokopy. Obaja ste vyčerpaní a po psychickej stránke na tom tiež nieste najlepšie. Prospeje vám to a vyriešite si to, čo potrebujete. Takto to už proste ďalej nejde. Rebeka mi tu každý deň kolabuje a ty sám máš problém ju upokojiť. Ani jeden z vás na tom vyučovaní pomaly ani nie je a ostatných to tiež rozptyľuje. Vyriešite si minulosť a potom sa vrátite späť." povedal mi Nikolas a ja som musel súhlasiť, tak som prikývol na znak súhlasu.

,,Keď sa preberie tak choďte domov. Do konca septembra ste oslobodení. Neviem kedy sa preberie a ja musím ísť ešte učiť, takže ak by sme sa už nestretli, maj sa a dávaj na ňu pozor." povedal a odišiel. Sotva zatvoril dvere a Rebeka sa zobudila...

,,A...Andrej? Ja...Ja sa... Ja mu... Arggg. Ja potrebujem ísť na Slovensko do otcovej firmy a pozrieť si nejaké papiere a aj sa porozprávať s ostatnými z rodiny. Potrebujem si niečo overiť a Nikolas nás predsa uvoľnil. Pôjdeme teda?"

Ničomu som nerozumel. Pred chvíľou zo Slovenska doslova ušla, pretože ju to deprimovalo a teraz sa tam chce silou mocou vrátiť?

,,Andrej, ja ti sľubujem, že ti všetko vysvetlím, ale nie teraz. Potrebujem si niečo overiť a jediný, kto mi s tým môže pomôcť je Dušan. A ten je na Slovensku." povedala a ja som sa zamyslel.