Something dangerous [Harry Styles - SK]

Part 37 - Admission

Neskoro večer:

Zoe:

Takže je asi niečo po jedenástej večer/ v noci a akurát všetci odišli. Dnes som bola konečne po dlhej dobe šťastná. Zo začiatku som bol taká utiahnutá, pretože som bola unavená, no potom sa to tu rozbehlo a zistila som, že všetci z nich sú veľmi milí, ale hlavne zábavní ľudia.

"Chceš už ísť spať?" spýta sa ma Harry, ktorý sedí vedľa mňa. Nič nepoviem, iba prikývnem na znak súhlasu.

"Som unavená." dodám. Harry sa usmeje a ruka v ruke ideme hore do izby. Akonáhle vôjdeme do izby, Harry zavrie dvere, zamkne ich a v momente je na mne nalepený. Som tak unavená, že ho nedokážem zastaviť. Vlastne ani neviem, či to chcem.

Pomaly sme došli až ku posteli, kde sme sa na chvíľu od seba oddelili aby sme sa mohli nadýchnuť.

"Čo to robíme?" spýtam sa zadychčane.

"Nič čo by sme nemali." odpovie a ďalej sa venuje tomu, čo robil predtým. Pomaly si ľahneme na posteľ a v tom mi rukou zájde pod tričko. Celá sa strasiem a moje spomienky sa mi opäť vracajú späť. Neviem ako, ale Harry zistí, že niečo nie je v poriadku a pozrie sa na mňa.

"Deje sa niečo?" spýta sa.

"Nie, myslím." poviem, no to sa už do jeho ustarostených očí nepozerám.

"Ak som urobil niečo zlé, tak mi to povedz a ja to už nikdy neurobím." hovorí.

"Nie, nie je to tvoja viny. Chyba je vo mne." poviem a posadím sa. Harry sa dá vedľa mňa.

"Nechápem." povie a nechápavo sa na mňa pozrie.

"Ani nemôžeš, nikdy som ti nič o tom nepovedala." poviem a skloním hlavu. Je mi jasné, že teraz mu budem musieť všetko povedať.

"O čom si mi nikdy nepovedala?" spýta sa, no ja som ticho. Akoby to mala byť moja odpoveď. "Zoe, chcem aby si vedela, že mi to môžeš povedať." chytí moje do ruky do tých jeho. Neudržím sa a slzy mi samé od seba začnú stekať po tvári.

"Dobre, ale sľúb mi, naozaj prisahaj, že to nikdy nikomu nepovieš."

"Prisahám na život samého seba, že to nikomu nepoviem, nikdy." povie a dá mi pusu na čelo. Keď sa na neho pozriem, tak vidím v jeho očiach starosť, strach, zvedavosť a ľútosť. Nechcem aby ma ľutoval, je to to najhoršie, čo môže niekto urobiť. To, že ma bude ľutovať.

"A ešte jedna vec, nebudeš ma ľutovať." upozorním ho. Na to mi už nič nepovie iba sa na mňa pozrie pohľadom - môžeš začať -. "Dobre, takže narodila som sa do takej normálnej rodiny. Neboli sme bohatí, no neboli sme ani chudobní. Boli sme taká priemerná rodina. Do mojich štyroch rokov som bola jedináčik. Bola som šťastné dieťa. Potom prišiel na svet môj brat. Volá sa Mike. A vtedy to začalo. Neviem prečo, ale nejakým spôsobom som doma začala mojej mame vadiť. Zavadzala som jej a to som bola jej dcéra. Najprv to boli len slovné urážky. Neskôr to bolo ponižovanie pred ostatnými a jedného dňa to došlo až k tomu, že ma začala biť. Neboli to bitke, že som dostala po riti. Boli to bitky, p ktorých som musela dennodenne zakrývať modriny, aby si to nikto nevšimol.
Možno sa pýtaš, že prečo ocino nič neurobil. No preto, pretože on o ničom nevedel. Ona to všetko robila vtedy, keď nebol doma, čo bolo stále, pretože n bol často na služobnej ceste alebo tak. Takto to bolo asi nejakých 6-7 rokov. Potom som raz prišla v noci domov a proste ona s niekým... tam.." to už som plakala ako malé decko. Harry ma okamžite objal a šepkal, že ak nechcem, tak nemusím pokračovať. Ale chcela som mu to povedať. Potrebovala som to už konečne niekomu povedať. "Proste sa vyspala s nejakým mužom. Ihneď som volala ocinovi, že kde je. Povedal, že pred chvíľou odišiel z domu, lebo... Proste to tiež videl chvíľu predo mnou. Vošla som do mojej izby a začala sa baliť. Odišla som z domu. Lenže ako naschvál sa mi vybil mobil a ja som nemala ako zavolať otcovi. Chcela som ísť na hotel, no nemala som pri sebe toľko peňazí a tak mi neostávalo nič iné, ako prespať na ulici. Ani si nevieš predstaviť ako som sa vtedy cítila. Mala som pocit, že som nejaký tovar, ktorý už nikto nechce. Nejaký odpad. Išla som do najbližšieho parku, kde som sem-tam chodievala. Ľahla som si na lavičku a premýšľala som. Premýšľala som, čo ďalej. Potom som počula hlasy. Veľa hlasov. Mužských hlasov, ktorý sa náramne zabávali. Keď boli hlasy čoraz viac hlasnejšie, tak som sa posadila. Keď prechádzali okolo mňa, tak sa smiali a mali pár narážok, no ja som ich ignorovala.

"Ako sa máš, kočka?" opýta sa jeden z nich.

"Nestaraj sa." poviem nahlas, čo som nechcela.

"Takže mačička je drsná. To sa mi páči." povedal ďalší. Ani som nevedela ako a boli pri mne. A proste oni... oni ma..." ďalej som nebola schopná hovoriť. Objala som sa ho tak silno, ako bolo možné.

"Šššš, neplač. Nemusíš to hovoriť. Prisahám, že ak niekedy tie kurvy stretnem, tak ich zabijem. Sľubujem ti to." hovoril a mohla som cítiť, že v ňom vrie hnev.

"Ďalej si nepamätám, na druhý deň som sa zobudila v nemocnici. Nevedela som ako som sa tam dostala. Potom som zistila, že to bolo nejaké dievča. Do nemocnice prišiel pre mňa môj otec a spolu s ním sme odišli bývať do jedného domu. Trvalo mi veľmi dlho, než som sa z toho všetkého dostala. Dlhší čas som nechodila do školy. Potom keď som začala, tak som tam spoznala jedno dievča. Volá sa Luna. Zistila som, že to ona ma vtedy zaniesla do nemocnice. Otec si našiel priateľku a vlastne pomaly som začala žiť taký normálny život. Nikdy som nechodila na párty a ani nič podobné. Iba raz som išla a keď som z nej odchádzala stretla som teba a..." hlas sa mi zasekol. Už som radšej nič nehovorila. Nechcela som mu nič vyčítať.

"Prepáč." zašepká.

"Za čo sa mi ospravedlňuješ? Nič si neurobil." poviem a zosilním stisk na jeho ruke.

"Urobil. Prešla si si v živote peklom a ja som i ten život ešte zhoršil." povie a skloní hlavu.

"Nie, nie. Nehovor to. Dobre možno mi je smutno za rodinou a za priateľmi, ale keby nestretnem teba, tak asi teraz sedím na posteli a čítam knihu alebo pozerám film. S tebou je život adrenalín. Nehovorím, že ma baví riskovať svoj život a spávať takmer na všetkých miestach sveta, ale pokiaľ to má byť jediný spôsob ako byť s tebou, tak som ochotná to podstúpiť." pritúlim sa k nemu.

"Nikdy sa ťa nevzdám." povie a dá mi pusu na čelo.

"By si skúsil." poviem a na to sa začneme obidvaja smiať.

Viete o čom uvažujem? Že by som príbeh stopla na niekoľko týždňov, pretože to nestíham. Prosím vyjadrite sa v komentoch. Buď stopnem príbeh, alebo budem pridávať jednu, takúto dlhšiu, časť za mesiac, niekedy možno dve.

*Laulinka