Something dangerous [Harry Styles - SK]

Part 18 - Kiss

Zoe: 

Netrvalo to dlho a zastavili sme pri nejakej reštaurácii. Obaja sme bez slova vyšli z auta a vydali sme sa dnu. Hneď ako sme vošli, tak sa všetci na nás pozreli. Asi preto, ako som bola oblečená. Vôbec sa to sem nehodilo. Mohla som sa aspoň v aute prezliecť do nových vecí. Inak musím aj smrdieť, keď nad tým uvažujem. 

"Nevšímaj si ich." povie Harry, no ani sa na mňa nepozrie. Ide niekde dozadu a ja ho nasledujem. Usadíme sa úplne v roku a ľudia sa konečne prestanú na náš, teda na mňa pozerať. Ani sa nenazdáme a je pri nás čašník. Pekný čašník. 

"Čo si dáte?" spýta sa a pozrie sa na mňa. Harryho si nevšíma ako keby tu vôbec nebol. Harry si odkašle. Pozriem sa na neho. Vyzerá byť nahnevaný.

"Dáme si zapekané kuracie mäso, so syrom a so zemiakmi." povie Harry. 

"A slečna?" opýta sa čašník a žiarivo sa na mňa usmeje.

"Slečna si dá to isté." povie Harry a jeho hlas sa zmenil z kľudného na nahnevaný. Čašník sa na mňa pozrie pohľadom, či to naozaj chcem.

"Áno, dám si to isté." uistím ho. Znovu sa usmeje a odíde. 

"Debil." vypľuje Harry.

"Prečo by mal byť debil?" spýtam sa.

"Lebo je."

"Jasné, každý človek, ktorý sa ti nepáči Harry je debil." 

"Nie, teda nie každý." povie. 

"Práve teraz si myslím, že si debil ty." poviem.

"Dobre vedieť." pretočí očami.

"Čo to s tebou je?" spýtam sa, pretože naozaj nechápem.

"So mnou? Sa pozri na seba. Stále 'Potrebujem nové veci' alebo 'Som hladná'.. Už ma to nebaví." povie a znovu pretočí očami.

"Mohol by si prestať pretáčať tými očami?" 

"A ty by si mohla byť ticho?"

"Nie, a mohol by si sa správať ako slušný človek?" 

"A ty by si mohla už konečne odísť z môjho života?" povie a nezarazí len mňa, ale aj sám seba. Toto stačí.

"Ty si ma uniesol, držíš ma pri sebe a nechceš ma nikam pustiť a ešte mi povieš toto? Dobre, odchádzam, zbohom!" povedala som, postavila som sa a odišla. Nevšímala som si pohľady ostatných ľudí. Nezáležalo mi na nich. Stále sa mi len v hlave točili jeho slová 'Mohla by si už konečne odísť z môjho života?' Ako to mohol povedať? Vlastne viem ako. Je to Harry. Od chalana ako on nebudem môcť nikdy očakávať nič iné toto. 

"Zoe, stoj!" počujem ako niekto kričí až po chvíli si uvedomím, že je to jeho hlas. Slzy sa mi kotúľajú po tvári no je mi to jedno. Nezastavujem. 

"Zoe!!" skríkne. Stále nezastavujem. Neviem kam idem. Ale je mi to jedno. Už nechcem byť v jeho blízkosti. Už nemôžem. Nevládzem znášať jeho zmeny nálad. Možno to nerobí naschvál, ale aj tak. V jeho blízkosti nie je nič v poriadku. 

"Zoe, prosím! Nemyslel som to tak." povedal. Počula som jeho hlas blízko a tak som zastala.

"Jasné." odfrkla som a otočila som sa na neho.

"Myslím to vážne." povie a na tvári ma kamenný výraz. Áno, lebo Harry nedáva najavo jeho city. Počkať, on žiadne city nemá.

"Aj ja myslím vážne to, že už nechcem byť s tebou. Nemôžem. Nevládzem. Dobre? Musíš si uvedomiť Harry, že aj ja mám city. Som človek, tak ako každý iný, teda okrem teba. Ty ich totižto nemáš. Robíš si so mnou čo chceš. Nechápem tomu a viem, že ty mi to nikdy nepovieš. Myslela som si, že ťa poznám. Ale nie. Nepoznám ťa. Nepoznám naozajstného Harryho." povedala som a sklonila som hlavu. Hanbila som za to, že ma vidí plakať.

"Nie Zoe, ty ma poznáš. Poznáš ma tak, ako nikto iný. Prisahám. I keď možno nevieš nič, tak vieš oveľa viac ako niekto iný." povedal a z jeho tváre som nemohla vyčítať to čo cíti. Ale to som  nemohla. Zabudla som, že nemá citi.

"To je jedno. Nič to nemení na tom, že nemáš city." poviem a otočím sa s myšlienkou odísť, ale zastavia ma jeho ruky.

"Ja mám city." povie a je prekvapený zo svojej odpovede. Takisto aj ja. Otočím sa späť k nemu a pozriem sa mu do očí. Pristúpim bližšie a medzi nami je asi 20 centimetrová medzera.

"Dokáž to." vyzvem ho. On neváha. Pomaly sa ku mne priblíži a opatrne položí jeho pery na tie moje. Náhle vo mne vybuchne ohňostroj. Neviem čím to je, ale Harry ma vždy na mňa takýto účinok. 

Jeho pery sú také teplé a také sladké, že to nie je možné. Viem, že to čo robím nie je správne, ale teraz mi je to jedno. Vnímam len nás dvoch. Jeho jednu ruku na mojom páse a tu druhú na mojom krku. Moje ruky v jeho dokonalo hebkých vlasoch. A naše jazyky, ktoré so sebou bojujú. Áno, viem, že k nemu niečo cítim a viem, že aj on ku mne. Ale nikdy to nebude to čo chcem ja. Človek ako je on mi nikdy nebude môcť dať to, čo chcem. Nikdy mi nebude schopný dať lásku.

GUYSS, konečne nová časť čo. Nechápem, čo sa to so mnou deje, ale nemám žiadne nápady na písanie. Je to divné? Túto časť som prepisovala asi 5-krát. Dokonca som chcela prepísať aj túto, ale nechcela som aby ste tak dlho čakali a preto aj keď je to jedna z tých dlhších, tak nie som s ňou spokojná. Preto budem chápať, ak sa nebude páčiť aj vám... 

*Laulinka