Sparks

Part 11 - On je do teba

"Vidím, že vy ste celá, len si netrúfam tipnúť, ako dopadol Dave."

"Žije."

"Bohu vďaka, nechce sa mi klamať polícii, že neviem, kto ho zabil. Čo chcel?"

"Chcel ísť von."

"A?"

"Čo a?"

"No čo ste mu povedali?"

"Že dobre" povedala som zúfalo a hlavu som si vložila do dlaní.

"Hmmm toto je veľmi zvláštna forma radosti."

"To asi preto, že sa neteším."

"Tak prečo ste súhlasili?"

"Ja neviem. Asi to bol zlý nápad."

"Šéfka nerobte z toho tragédiu. Je to len rande. Myslím, že si s ním budete vedieť poradiť, je neškodný. A keby niečo, moje číslo máte v rýchelj voľbe."

"Ako viete?"

"Ja si všímam. Kedy idete von?"

"Dnes večer."

"Hm, chlapec nezaháľa. Tak sa dobre bavte" žmurkol na mňa a odišiel z kancelárie.

Celý deň som bola ako časovaná bomba. Bola som brutálne nervózna. Veď ja som v podstate nikdy nerandila. S Danom sme sa poznali strašne dlho a nejako to samovoľne prešlo do vzťahu a okrem neho som s nikým iným nebola. Bože, veď ja ani neviem, čo sa na takom rande robí. Myslím, že dnes ešte použijem Stylesovo číslo.

"Prosím?" zdvihla som telefón, kým som sa doma chystala na večerné rande.

"Už ste nachystaná?"

"Skoro"

"Ste nervózna?"

"Kdeže" nervózne som ho ohriakla.

"Haha som si istý, že nie ste. Čo máte na sebe?"

"To myslíte vážne?"
"No ták, chcem vám dať len dobrú radu. Už som si čo to odrandil, viem čo je naženách pekné." chvíľu som zaváhala a nervózne som si hrýzla spodnú peru.

"Čiernu sukňu, bielu blúzku a čierne lodičky" povedala som opatrne.

"Hm.....sukňu si nechajte, ale dajte si tú modrú blúzku, čo ste mali v pondelok, ale nezapínajte si ju až ku krku. Stačia 2 voľné gombíky, ste predsta dáma. A dnes ste mali vlasy v pevnom uzle. Rozpustite si ich. Budú sa vám vmierne vlniť a aspoň budete vyzerať trochu uvoľnene" neverila som sama sebe, že som robila, čo mi povedal môj asistent. Vlasy mi elegantne padli na plecia a ako Styles povedal, vlnili sa. Usmiala som sa sama pre seba a neveriacky krútila hlavou.

"Je to lepšie?" spýtal sa zvedavo.

"Len o trochu" podpichla som ho.

"Zvoní zvonček" začala som panikáriť. Srdce mi bilo až v krku a ruky sa mi neuveriteľne potili.

"To bude Dave. Choďte mu otvoriť" no ešte že mi to povedal. Pomaly som prišla k vrátnikovo a otvorila mu vchodové dvere.

"Emma, ja teraz položím a vy si užijete dnešný večer, dohoda? Keby niečo, volajte. Pekný večer" a položil.

"Emma, vyzeráte úžastne. Nikdy som vás nevidel s rozpustenými vlasmi"

"To nebol tak celkom môj nápad....." zašomrala som si popod nos.

"Pripravená na večer?"

"Áno, môžeme ísť" povedala som odhodlame, no vo vnútri som si trieskala hlavu o stenu.