Sparks

Part 9 Alechandro

Domov. Sladký domov. Teda, skôr byt, v ktorom bolo nádherné ticho. Nenazývala by som to domovom, keďže som sem chodila len prespávať. Ale bol tu kľud, ticho, žiadne objímanie, rozprávanie, len ja a moje nohy vyložené na stole. Hlavu som  mala pohodlne opretú o kožennú sedačku a v tichosti som odpočívala. Až kým nezazvonil zvonček pri dverách. Dotyčný sa už teraz môže rozlúčiť so životom. Nervózne som došla k dverám a nakukla cez kukátko.

"Karin?" otrávene som ju pozdravila.

"Aj ja ťa rada vidím a som rada, že si sa mi ozvala, že ste sa vrátili" ironicky odfrkla a vpochodovala do môjho bytu, kde som ju rozhodne nechcela pozvať.

"Asi preto som ti to nepovedala, lebo som chcela mať pokoj. Ako vlastne vieš, že som doma?" rozmýšľala som, čím som sa prezradila.

"Stretla som toho chrumkáča po ceste do kaviarne. Bol vyškerený, ako slniečko. Už ste si to rozdali?"

"Chrumkáč?"

"Styles. Tvoj asistent. 190 cm, kučeravé vlasy, prdelka akurát do ruky. Už vieš?"

"Rozdali? Šibe ti? Ja som bola zachraňovať vinič a nie sexovať s asistentom."

"Och ty samaritán. Ale taký sex medzi hroznom......"

"Karin, ty nie si normálna. Ak si nadržaná, môžem ti dať jeho číslo a po ceste k nemu môžeš kúpiť dáke hrozno."

"No, to by si mohla a rovno by sme dali dvojité rande." sadla si na gauč a otvorila si moje víno.

"Aké rande zas?"

"Zajtra"

"Kto má rande?"

"Ty"

"Ja?"

"Hej"

"O tom by som musela niečo vedieť"

"Veď už vieš, práve som ti to povedala. Ako máš uloženého Stylesa v telefóne?"

"Okamžite mi vráť môj telefón a láskavo odíď  z môjho bytu, chcem sa konečne vyspať" začínala ma už z nej bolieť hlava.

"Okej, ako chceš Emma, ale zajtra sa pekne obleč. Ukáž kozy a ohoľ si nohy. Dave ťa bude čakať zajtra o osmej na rohu 10 a 11. A netráp sa, Stylesove číslo si zoženiem, som predsa z personálneho." Žmurkla na mňa, poslala mi pusus a zavrela za sebou dvere. Nebolo by to po prvý krát, čo sa mi Karin snaží niekoho  dohodiť, ale jej snaha vyšla vždy márne a verím, že tentokrát to bude rovnaké. Po horúcej sprche som zaliezla pod perinu a chystala sa na návrat do práce.

Deň bol hektický. Na stole ma čakalo veľa papierov, nevybyvených odkazov , nových telefonátov, porady.....proste takto to vyzeralo vždy, keď som vytiahla päty z firmy. Všetko neodkladné som byvavila a to, čo sa dalo odložiť, som aj odložila. Sedela som na stoličke otočená chrbtom k dverám, zavrela som oči a z hlboka som sa nadýchla. Bola som nehorázne hladná a doma som mala asi tak naše víno. Ako aj tak by som to mohla riešiť, ale ocenila by som aj konsštruktívne jedlo.

"Šéfka?" ozvalo sa ťukanie na moje dvere, za ktorým následoval ich škripot.

"Uhm?"

"Už môžem ísť domov?"

"Uhm"

"Šéfka?"

"Čo je Styles?" nervózne som sa naňho konečne otočila a všimla som si, že sedí na stoličke oproti mne a vyškiera sa, čím samozrejme ukazuje tie svoje detské jamky v lícach.

"Nie ste hladná?"

"Nie" nemala som náladu na spoločnosť, no v tom mi zaškvŕkalo v bruchu.