Sparks

Part 15 - Kto volal?

Ráno som sa zobudil na vôňu kávy, ktorá ma vytiahla z postele. Len v trenkách som prišiel do kuchyne, kde sa Emma opierala o linku so šálkou v ruke a čítala si noviny. 

"Na to, že si u mňa prvý krát, vyznáš sa tu celkom dobre" 

"Tak nejak som očakávala kávu v kuchyni" zachrípnuto odfrkla a pozrela mojim smerom. Len čo zbadala, že mám na sebe len trenky,  okamžite sa narovnala a jej líca sa zmenili na červené.

"Prekvapená?" doberal som si ju.

"Nič, čo by som ešte nevidela. Len som nevedela, že máš.......toľko......tetovaní. Musíme sa porozprávať, sadni si." prešla k stolu a ja som si prekvapene sadol oproti nej.

"Prečo som tu?" 

"No to by som aj ja rád vedel"

"Uhm, takže ja som sem prišla sama......"

"Nie, mala si aj vodku"

"To vysvetľuje, prečo sa necítim až tak dobre"

"Možno je to aj tým, že si došla len v tričku a vonku je dosť zima"

"A tento sveter je......"

"Môj"

"A ja som tu spala lebo......"

"Sa mi ťa nechcelo ísť odviezť"

"A ty.......a ja.......my"

"My sme spolu spali" skoro je vyleteli oči. Ten pohľad stál za všetky drobné.

"Kľud šéfová, spali sme spolu....naozaj.....akože fakt sme spali"

"A ty si takto oblečený lebo........"

"Lebo ja som sa vládal prezliecť. A to buď ešte rada, zvyknem spávať nahý" čakal som ako bude reagovať a jej rozpaky len potvrdili moje očakávania.

"No nič, idem domov. Za chvíľu mám byť vo firme a ty tiež, takže by si si mal nájsť........niečo na seba" 

"No, to asi nepôjde" poškrabal som sa po hlave.

"Nemáš čo na seba?"

"No my dnes nepôjdeme do firmy?"

"Prosím?!"

"No keďže si si včera vyrazila sama a mňa si nepozvala, predpokladal som, že ti dnes nebude najlepšie. Písal som Karin, aby všetky stretnutia presunula aspoň na stredu a zvyšné veci a telefonáty som dal presmerovať na môj telefón" nemo na mňa pozerala a teraz som nevedel, či chce na mňa kričať, alebo mi chce poďakovať.

"Ale.....to ja.....nemôžem..."

"No, ale už to tak je. Takže, zober si kávu a naspäť do postele."

"Určite tu nezostanem"

"Tak to sa mýliš milá šéfka. Treba ti teplý vývar. Aj na žalúdok, aj aby si nebola chorá, i keď to tak vyzerá, že to už si. Isto máš teplotu, lebo treba behat v krátkom tričku. A keďže ty nevaríš, niekto sa o teba postarať musí"

"Nikto sa o mňa nemusí starať" 

"Bože, ty stále len frfleš. Emma, prosím ťa, dovoľ mi postarať sa o teba len týchto 24 hodín, nefrfli a zalez do tej postele"  myslí, že pochopila, že sa neoplatí zdráhať sa.

"Ale potrebujem tvoj počítač"

"Na stolíku vedľa postele" kývla hlavou a odišla do izby. Keď som mal kuchyňu voľnú, pustil som sa do varenia. Mama ma učila variť už od mala. Že keď už mám zavadzať, nech som aspoň užitočný. Celý čas sa z izby ozývalo kýchanie, kašľanie a nadávanie. Tá polievka bola predsa len dobrý nápad.

"To, že vieš variť si nemal v životopise" chcela síce zasrandovať ale akurát ma tak vystrašila, že som si obaril ruku horúcou vodou.

"To som nechcela, ukáž. Kde máš lekárničku, alebo aspoň obväzy, alebo aspoň ľad"

"Emma, prosím ťa nestresuj. Bola to len teplá voda"

"Ale máš to celé červené......"

"Emma.........." chytil som jej ruky a pozrel do očí. Ešte chvíľu stresovala, no potom hlboko vydýchla a ja som mohol s kľudom pustiť studenú vodu, aby som si schladil ruku.

"Ako ti je?"

"To by som sa mala spýtať ja teba"

"Ale pýtam sa ja. Tak ako ti je?"

"Dobre" šepla.

"Klamárka" usmial som sa

"Ako môžeš?"

"Lebo mi klameš. Počul som ťa kašlať a kýchať a ty mi tvrdíš že ti je dobre. Takže?"

"No......už mi bývalo aj lepšie"

"Tak utekaj do postele, prinesiem ti polievku"

"Mňa už ale nebaví ležať"

"Emma, nebuď ako malé dieťa a netrucuj. Presne ako v noci"

"Čo bolo v noci?"

"Nič a utekaj" 

Sedela v posteli ako malé dieťa. Opretá o vankúš prikrytá paplónom. Na sebe mala stále môj veľký sveter a vlasy mala strapaté v drdole, s červeným nosom a čakala na mňa. Sadol som si vedla nej a podal som jej polievku.

"Už ani neviem, kedy mi naposledy niekto navaril"

"Tak si to uži. Len je teplá tak pozor"

"Nikdy som neverila, že to poviem, ale je výborná"

"Som rád, že ti chutí. Snáď to pomôže"

"Vieš, keď som bola malá, varili sme spolu s mojim otcom. On miloval túto polievku a vždy som mu pomáhala. Vždy mi dal robiť nejaké podradné práce, ale tváril sa, ako by som robila všetku prácu zaňho. Boli to super časy. Bola som vtedy taká dôležitá" smiala sa kým jedla polievku.

"A čo tvoja mama?"

"Čo s ňou?" jej hlas zvážnel a vytratila sa z neho akákoľvek radosť.

"No, o nej nikdy nehovoríš"

"Lebo neni o čom"

"Žije?"

"Hej"

"Stretávate sa?"

"Naposledy som ju videla na otcovom pohrebe"

"To je skoro 10 rokov"

"Na sviatky mi vie poslať pohľadnicu, ale viem, že to robí Diana, jej asistentka. Ale aspoň s ňou nemusím hovoriť."

"A máš aj súrodencov"

"Nevlastnú sestru"

"Počkaj.......tvoja mama sa......"

"Vydala. 2 roky po otcovom pohrebe. Ako by pre ňu nič neznamenal. Akoby to bolo, že v pohode však už sú to 2 roky, poďme ďalej. Prišla mi len pozvánka."

"To mi je ľúto"

"Veď ty za to nemôžeš" usmiala sa a odložila tanier.

"Som unavená."

"Tak si ľahni, ja pôjdem upratať kuchyňu...."

"Nie, ja......mohol by si tu ešte chvíľu sa so mnou....rozprávať?"

"Emma, dnes ma prekvapuješ. Pýtaj sa, čo by si chcela vedieť"

"Ja neviem......Ako sa má Gemma a jej dieťa?"

"Keby si ju videla. Minule sme Skypovali a také už má veľké brucho. Ževraj to bude dievča. Ale že bude futbalistka, lebo ju stále kope. Robí si srandu, že možno bude riaditeľka, ako ty.  Lou spomínala, že sa na teba pýtala Lux. Že kedy pôjdeme zase spolu opekať.....Emma?" a Emma spala. Pomaly som sa postavil z postele, zobral prázdny tanier a potichu som odišiel z izby, nech si pospí. No ako som položil tanier do umývadla, Emmin telefón začal vyzváňať na celý byt. Chcel som ho vypnúť, no Emma už sedela na posteli a mračila sa do telefónu, ktorý po chvíli vypla.

"Kto volal?"

"Môj bývalý snúbenec"