Sparks

Part1 Je toto vôbec možné?

Ráno ako každé iné. Odbehla som si svoju každorannú trasu, hodila sprchu, obliekla si jednoduchú bielu blúzku s čiernym sukňovým kostýmom od Ralpha Lorena. Vlasy som si stiahla do pevného uzla a vybrala sa do Starbucksu pre svoj ranný štartovací balíček. Dnešok je špeciálny, nakoľko ma čaká výber nového asistenta, keďže moja asistentka odhcádza na materskú. Čiže dnešok strávim zabíjaním svojho drahocenného času na prijímacích pohovoroch. Do užšieho výberu mi Melanie vybrala 10 ľudí, takže asi zvolím rýchlu smrť. Určite mám aj dôležitejšie povinnosti, ako počúvať pätolízačov, aby so ich prijala.

"Dobré ráno. Vanilkové latté a...."

"......a maslový croissant. Áno ja viem slečna Sparks. Štartovací balíček, ak sa nemýlim" milo sa na mňa usmiala stariša pani, ktorá ma obsluhovala každé ráno. Nikdy som si jej meno nevšimla a to ho mala na menovke.

"Správne, ale ocenila by som, keby to netrvalo dlho. Dnes mám nabitý program už od rána a dosť sa ponáhľam" hovorila som, kým som študovala môj dnešný program, ktorý mi Melanie poslala mailom

"Nech sa Vám páči slečna Sparks, prajem krásny deň" podávala mi raňajky usmievavá žena, no ja som na úsmev nemala náladu ,nakoľko som ešte neraňajkovala.

"Uhm....." odpovedala som zahľadená do telefónu a otočila som sa na odchod, no zastavil ma tvrdý náraz.

"Au, do riti! Moja blúzka" výborný začiatok rána. Vanilkové latté na bielej blúzke a k tomu pekne horúce.

"Ja.....prepáčte, nevidel som Vás....môžem....?"

"Čo? Vyčistiť mi blúzku?! Uhádli stem nemôžte!" nervózne som sa pozrela na človeka, čo ma vytočil hneď z rána. Dosť ma prekvapilo, čo som videla. Mladý, vysoký a zelenooký. Košela rozopnutá na štyri gombíky a z výstrihu mu vyčnievalo tetovanie. Oblek od Valentina, tá kvalira sa nedala prehliadnuť. Kým som sa dostala k jeho očiam, na jeho tvári sa pohrával drzý úsmev.

"Je Vám niečo smiešne?!"

"Prezreli ste si všetko?"

"Áno, dobre som si prezrela, komu pošlem účet z čistiarne. A že Vás to víde draho!" sopliak jeden drzý. Ešte mu je aj do smiechu. Nervózne som sadla do svojho auta a ponáhľala sa do firmy, nech sa môžem prezliecť. Vždy som mala v kancelárii náhradné oblečenie, napríklad aj pre takéto prípady.

"Dobré ráno Emma, dnes Vám začína prvý pohovor za 15 minút. Malo byť 10 uchádzačov ale 2 sa ospravedlnilim že nemôžu prísť. Zvyšní platia. Potom Vás čaká porada s talianmi, ale bude to cez Skype, lebo im zrušili let. O 12 máte obed a o 13:00 bude schôdza kvôli návrhu etikety tej novej odrody...." objasňovala m Melanie, kým za mnou v pokluse kráčala do mojej kancelárie, kde som hneď so seba zhodila sako a začala si rozopínať blúzku.

"Emma......vy máte špinavú blúzku...." prekvapene na mňa pozrela.

"No nehovor. To som si vážne nevšimla........Nejaké mladé decko do mňa narazilo v Starbuckse a celé latté mám momentálne na novej blúzke. A ešte mal tú drzosť a smial sa mi do tváre. Neznášam takéto typy, čo si myslia, že im všetko prejde len preto, že majú zelené oči a kučeravé vlasy......" nervačila som, kým som si dolaďovala môj dnešný outfit.

"Zelené oči a kučeravé vlasy? Na to, že si vytočená, si si toho všimla celkom dosť" doberala si ma Karin ,ktorá stála vo dverách. Bola moja dlhoročná kamarátka a hádam aj jediná. Poznáme sa už od školy a je vedúca personálneho oddelenia.

"Karin nevytáčaj ma ešte aj ty. Prvý pohovor je za chvíľu a ešte som nejedla."

"Pán Boh ochraňuj prvú nevinnú dušu, ktorá prejde prahom týchto dverí" aspoň niekto tu má dobrú náladu.

"Ja ťa varujem Karin. Zožeň mi radšej tú kávu. Melanie mohla by si....."

"Melanie už daj pokoj. Veď spraví ešte jeden krok a odtečie jej plodová voda. Melanie, kľudne choď domov, ja už tohto Satana utíším" žmurkla na ňu. Melanie sa len so spýtavým pohľadom na mňa otočila a ja som len zamračene prikývla.

"Karin, dávaj si pozor na ústa, ako o mne hovoríš pred mojimi zamestnancami. Nie je ľahké viesť túto spoločnosť v mojom veku Prídeš ty a spravíš mi tu anarchiu. Si síce moja kamarátka, ale ak to bude nutné, poletíš ako prvá.

"Och, prestaň Emma. Dobre vieš, že stačí jeden tvoj pohľad a každý zamestnanec sa ti radšej uhne. A Melanie už aj tak ráta kontrakcie. Ide ti pre tú kávu, lebo už začíname." Niekedy sa vôbec čudujem, ako my dbe môžeme byť kamarátky. Karin si užíva život, chodí na večierky a zabáva sa s náhodnými mužmi, kým ja sedím v kancelárii do neskorých hodín a plánujem si ďalší deň.

"Vonku som už videla pár ľudí a myslím si, že si s tým ľahko poradíš, keď ich uvidíš. Mala som dať do inzerátu, nech nám radšej pošlú fotky. Také xichty nemôžu sedieť pred tvojou kanceláriou" vtipkovala Karin, kým si sadla vedľa mňa pripravená na prvý pohovor.

Už od prvého pohovoru som sa modlila, aby dnešný deň skončil. Starý, plešatý, koktavá, zmätená, nehovoril po anglicky a moja káva sa minula hneď na začiatku. Po poslednom pohovore som zúfalo pozrela na Karin a tá sa len s chuti smiala.

"Je ti niečo smiešne? Toto bola čistá katastrofa. Nemám nároksi hľadať 100 rokov asistentku, ale taktiež to nemôžem nechať len na teba. Proste, porazí ma. Ešte že to bol posledný. Zajtra budeme pokračovať."

"Omyl moja milá. Ešte jeden. Poslali mi životopis všera tesne pred tým, ako som šla domov. Je z Univerzity. Nejaký mladý absolvent a ževraj má dobré odporúčania."

"Karin, keď ja nechem chlapa. Nepotrebujem tu niekoho, čo bude nezodpovedný a bude si myslieť, že ma stačí pretiahnuť a všetko bude fajn."

"Emma, keby ťa aspoň pretiahol, bola by si omnoho kľudnejšia, to mi ver. A navyše, zamysli sa. Mať chlapa za asistenta nie je až tak od veci. Aspoň ti nepôjde na materskú a ty ho vymeníš, až keď zomrie. I keď u teba by to mohlo prísť skôr, ako by sme predpokladali" zasmiala sa a ja som do nej len drgla.

"Srandičky, srandičky Karin. Zavolaj toho posledného, nech si môžem robiť ďalšie veci" povedala som Karin a tá už vpúštala posledného uchádzača. Oblek od Ralpha Lorena, rozopnuté gombíky, kučeravé vlasy začesané za ušami a na tvári drzý úsmev. Je toto vôbec možné???