Sparks

35 Ďakujem Karin

Dva týždne. Boli to presne dva týždne, odkedy Harry odišiel z kancelárie a odkedy som videla svoju najlepšiu kamarátku. Neotvárala, keď som u nej klopala. Nezdvíhala, keď som jej volala. Len mi posielala maily, ktoré stretnutia mám zrušiť zo zdravotných dôvodov a ktoré nasmerovať do Californie. Trhalo mi srdce, že som nevedela, ako jej mám pomôcť, keď ma nechcela nechať a rovnako aj Harryho hlas vždy, keď sme spolu volali.

"Sparks company, Karin pri telefóne. Ako vám môžem pomôcť?"

"Mohla by si sa uživiť aj ako recepčná" podpichovačný tón na druhej strane.

"Veľmi vtipné Harry, ako sa máš?"

"Otrasne ako posledné dva týždne ale pretvarovanie mi už ide lepšie. Ešte stále žiadny asistent?"

"Všetko neschopáci. Aj keď ťažko sa mi rozhoduje bez Emmy.......ona mala vždy svojské kritériá. Môžem ti s niečim pomôcť?"

"Len som sa chcel opýtať, či ti prišiel môj včerajší report z fľaškovania. Dával som tam veľa príloh a keďže na vinici je signál aký je niekedy to štrajkuje" vedela som, že je to len zámienka.

"Harry.......naozaj mi voláš kvôli tomu?" stíšila som hlas.

"Ja.....chcel som sa opýtať......len či nevieš, ako sa má" aj on šepkal do telefónu, aby ho nikto nepočul.

"Nič nové Harry. Už aj rozmýšľam, či jej mám chodiť klopať na dvere. Aspoň viem že žije, keď mi odpisuje na maily" pokus o vtip no nevydalo.

"Tebe aspoň odpisuje. Moje maily má blokované. Karin, ja ťa prosím. Snaž sa ku nej dostať. Prosím ťa povedz jej že ju milujem a....."

"A že to spolu zvládnete. Ja viem Harry. Za posledné týždne si mi to povedal tak sto krát."

"Prepáč"

"Neospravedlňuj sa Harry. Budem robiť, čo bude v mojich silách, ale nič nesľubujem"

"Si úžasná Karin, ďakujem ti"

"Nesnaž sa Styles ja ti nedávam výplatu. Pekný deň Harry" usmiala som sa a položila. 

Ten chlapec je taký zúfalý. A myslím, že Emma na tom nie je o nič lepšie. Nuž, zúfalé situácie si žiadajú zúfalé činy.

Kľúč opatrne otvoril dvere do jej bytu a všade bolo hrobové ticho. Myslím, že ten vrátnik to od Emmy ešte schytá, ale účel svätí prostriedky. Pomaly som za sebou zavrela a automaticky som šla pozrieť do jej izby. Ležala chrbtom otočená ku dverám a závesy mala zatiahnuté. Prešla som okolo postele a videla som, že je hore. Pozerala na mňa rovnako, ako ja na ňu. Bola bledá a v jej očiach nebolo vidno kúsok života. Jej prepadnuté líca hovorili o tom, že odporúčania o pravidelnej strave asi nebrala veľmi vážne. Otočila som sa k oknu, odtiahla závesy a otvorila okno.

"Čo tu robíš?" potichu sa ma spýtala.

"Máš tu smrad" otočila som sa k nej a sadla som si na posteľ.

"Čo tu robíš?" zopakovala a pozerala sa mi do očí.

"Nejak som sa musela presvedčiť či žiješ"

"Odpisujem ti na maily"

"Ak ti po toľkých rokoch nášho vzťahu stačí kontakt cez email, tak ja vážne nerozumiem tejto zvrátenej dobe" teatrálne som rozhodila rukami a usmiala sa na ňu, no ona nič.

"Ako ti je Emma?" pohladkala som ju po vlasoch a bez žmurknutia jej automaticky vypadla slza z oka.

"Nooooo, asi nie najlepšie. Poď ku mne" vtiahla som si ju do náručia a silno ju držala, kým jej plač nabral na sile. 

"Ja ani neviem, prečo stále plačem. Koľko môže mať človek sĺz?" rozprávala mi do pleca.

"Ty moja drahá si asi zázrak prírody." odtiahla sa odomňa a trochu sa pousmiala. Oprela sa o vankúš a nenápadne sykla od bolesti.

"Berieš lieky od bolesti?" 

"Hej" klamárka

"Emma! Lekár ti ich nedal pre srandu! Kde ich máš?"

"V kúpeľni" šla som ich zobrať a po ceste som je priniesla aj pohár s vodou. So zdvihnutým obočím som na ňu prísne pozerala, kým zapila lieky a odložila som pohár.

"Ale teraz naozaj. Ako sa cítiš. Myslím fyzicky"

"Lepšie. Niekedy mám ešte bolesti ale tie sú väčšinou po tom, ako sa hýbem. Preto sa nehýbem."

"A psychicky?" opatrne som sa spýtala, na čo sa jej zas spustili ďalšie slzy.

"Emma...."

"Nie Karin, neobjímaj ma lebo nikdy neprestanem plakať. Proste tie slzy sa len spustia a nedokážem ich zastaviť. Až spánkom"

"Koľko krát si ich za tieto dva týždne tak zastavovala?" spýtala som sa i keď som tušila odpoveď.

"Každý večer....a niekedy aj cez deň" hovorila skôr pre seba.

"Emma, prečo mu nezavoláš?"

"Nemôžem. Len myšlienka naňho ma ničí, neviem si predstaviť, čo by so mnou spravil jeho hlas"

"Emma prečo si to robíš? Prečo si spôsobuješ ešte väčšiu bolesť? Bolesť akou prechádzate obaja! Nezabúdaj, že aj Harry prišiel o dieťa a keď chcel byť pri tebe, nech ti je oporou, vyhnala si ho do iného štátu. On vás stratil oboch."

"A ja nie Karin? Ale to všetko....zbehlo sa to tak rýchlo a ja som bola tak zmätená a smutná......nemohla som byť pri ňom. Nerozmýšľala som dopredu.  A popravde je jediný, ktorému môžem dôverovať v Californii. "

"Aspoň že to si trafila. V Californii ide všetko ako po masle. Víno je vynikajúce a už sa pomaly fľaškuje. Čaká sa len kým schváliš etiketu."

"Ty ......ty si......hovorila si s ním?" spýtala sa, no nepozerala sa mi do očí.

"Volá mi každý deň. Každý jeden deň sa na teba pýta a necháva ti odkaz"

"Aký?" jej pohľad vystrelil hore.

"Že ťa miluje a že to spolu zvládnete" konečne som jej odovzdala odkaz, ktorý som počúvala celé dva týždne a na jej tvári sa zjavili slzy a bolesť.

"Tak veľmi to bolí Karin" rýchlo som ju objala a hladkala jej chrbát v snahe ju utíšiť.

"Neviem a ani si to nechcem predstaviť Emma, ale takýmto spôsobom zničíš aj seba aj jeho"

"A čo mám robiť? Nemôžem sa nasáčkovať do Californie že hej ahoj Harry už som v pohode. Prepáč že som ťa odohonala od seba keď sme prišli o naše dieťa ale už mi je dobre tak skočme spolu do postele a môžme to skúsiť znova ? 

"No, zrovna takto by som to nepovedala....."

"Som vôbec prekvapená, že sa na mňa pýtal"

"Emma on ťa tak milujem že....jaaaaa......neviem. Ale strašne veľmi"

"A ja milujem jeho" vyštekla na mňa a sama seba šokovala, čo vlastne povedala. Vypleštila oči a rukami si okamžite prikryla ústa.

"Tuším som ťa zle počula. Skús ešte raz hlasnejšie" doberala som si ju

"Ja......ja ho milujem" šepkala pre seba no oči mala stále vypleštené.

"Emma, ja som už asi zostarla, lebo vôbec ti nerozumiem. Čo si povedala?"

"Povedala som.......povedala som že ho milujem."

"Jasné že ho miluješ ty hlupáčik. A si asi jediný človek, ktorý na to prišiel až teraz."

"Ja ho musím vidieť! Neviem čo mu poviem, ale musím ho vidieť."

"Hou, hou som rada, že si sa konečne rozhýbala, ale kým pôjdeš za ním, skús zájsť najskôr do sprchy"

"Ty si krava Karin"

"Som rada že si späť Emma"

"Ďakujem Karin"