Harry Potter and The new prophecy I. [HP Fanfiction]

30. KAPITOLA

„Môžem s tebou na chvíľu hovoriť?" Ron zahatal Anabelle cestu, keď konečne opustila terasu. Vyzerala krásne ako predtým, nebolo na nej vidieť už stopy po slzách.

„Nie!" odsekla. Z modrých očí jej sršali blesky. Ron bol šťastný, že sa pohľadom nedá zabíjať. Nebol si istý, či by to prežil.

„Prosím!" žiadal ju Ron. „Daj mi dve minútky, dobre?"

Stále sa mračila. „Máš minútu, Ronald!" prekrížila si ruky, a spýtavo naňho hľadela. „Tak? Ja čakám!"

„Chcela by som sa ti ospravedlniť, Anabelle." povedal Ron. „Naozaj som to nemyslel tak ako to vyznelo. Len ja zakaždým, keď som v blízkosti Malfoya ..."

„Stop!" zastavila ho. „Mňa nezaujíma čo máte s Dracom medzi sebou. Ste ako dve deti, čo sa naťahujú o hračku. Obaja! Mohli by ste konečne dospieť?"

„Prebral mi Hermionu!" odsekol Ron.

„Áno, možno." pripustila. „Ale uznaj. Je lepšie, že ste sa rozišli predtým než ste sa vzali. Bol by si radšej, keby ste roky strávili v nešťastnom manželstve?" pýtala sa. „Áno nedívaj sa tak. Boli by ste spolu nešťastní. Ona ťa má rada, ale miluje jeho. A raz by to aj tak prasklo." Anabelle sa odmlčala. „A navyše to podávaš akoby Hermiona bola nejaký nesvojprávny človek, a za všetko mohol iba Draco. Ako ver, že keby ona nechcela nič by ju k tomu nedonútilo, aby si vybrala jeho."

„A čo odomňa všetci čakáte?" pýtal sa jej Ron podráždene. „Že im pogratulujem?"

„Nie, to naozaj nemusíš." prerušila ho Anabelle. „Ale na začiatok bude stačiť, ak prestaneš na všetkých okolo štekať." prešmykla sa okolo neho, no do niekoho vrazila. Stratila rovnováhu, no cítila ako ju niekto pevne zachytil. „Ďakujem." povedala. No potom sa lepšie dotyčnému prizrela. „Pusti ma!" zasyčala, a odtiahla sa.

„Však ty si vrazila do mňa," uškrnul sa. Tu v sále bolo oveľa lepšie svetlo, a tak ju konečne mohol vidieť v celej kráse. Bola naozaj očarujúca. „Možno by sme mohli pokračovať ..." zasmial sa.

„Ty ..." Anabelle sa červenala od rozpakov aj od rozčúlenia. „Už nikdy, sa ma ani nedotkni!" varovala ho.

„Lebo čo?" Oliver ju absolútne nebral vážne. Dávno sa tak nebavil.

„Lebo, lebo ... lebo to oľutuješ!" Pripadala si hlúpo, že ju nič nenapadlo. Mala chuť mu niečo spraviť. Dať mu ďalšiu facku však nemohla, lebo by to vzbudilo pozornosť. Zlomyseľne sa uškrnula a silno mu dupla na nohu. Vďaka jej dlhým šatám s bohatou sukňou to nebolo vidieť. Navyše sa pritom sladko usmievala. Zaskučal od bolesti, až mu vyhŕkli slzy.

„Prepáč!" ospravedlňovala sa. „Bolí to veľmi?"

Mlčal, a pritom si hrýzol do jazyka aby jej nevynadal. „Chceš ma zmrzačiť?"

„Ešte som ani nezačala." zaklipkala očami.

„Takže, vojna?" spýtal sa. Oliver. „Fajn, máš ju mať." vyhlásil. Troška mu to síce prišlo detinské ale nemohol si pomôcť.

„Ty si začal." odvetila sladko. „Vieš, to máš za to, že si ma pobozkal ... a za to, že si si ma zmýlil s inou." Anabelle chcela odísť, tak ako pred chvíľou od Rona, no Oliver ju zachytil.

„No nezdalo sa mi, že ti to tak veľmi vadilo." pripomenul jej a mierne sa pousmial a celkom si užíval ako ju viditeľne uviedol do rozpakov. Potom ju pustil.

Chvíľu váhala, no napokon si trocha nadvihla šaty aby sa jej ľahšie kráčalo a ponáhľala sa od neho preč. Niekto ju opäť zastavil. Takmer od zúfalstva kričala. Chcela už konečne preč. Chystala sa dotyčnému vynadať, no keď sa mu prizrela musela sa usmiať. „Viktor?"