Harry Potter and The new prophecy I. [HP Fanfiction]

04. BRLOH

„Milujem ťa ..." zašepkal Malfoy potichu, nemohla ho už počuť. Možno by ju to zastavilo, možno nie ... pomyslel si však, že sa to už nikdy nedozvie. Sadol si a zaboril tvár do rúk. „Som idiot."

„Draco Malfoy," oslovil ho nejaký hlas. Bol mu povedomí, a rýchlo sa poobzeral, odkiaľ sa ozýva. Nevidel však nikoho.

„Tu," ozvalo sa znova. Tento raz sa obrátil presne odkiaľ sa hlas ozýval a uvidel jeho. Albusa Dumbledora. Starý riaditeľ sa vrelo naňho usmieval, a on mal pocit že mu vidí priamo až do duše ... To nie je možné, je to iba obraz ... pomyslel si Draco.

„Chlapče, ... rád ťa vidím." Žmurkol naňho Dumbledore. „Je to dlhá doba čo?"

„Pane ..." nič iné zo seba nedokázal dostať.

„Draco, Draco ... vždy som si o tebe myslel, že si inteligentný chlapec ... ale toto čo si predviedol pred chvíľkou ... to bolo veľmi chabé."

„Mala pravdu, ... ja ... ona ... to nejde ..." odpovedal Draco. „Príliš veľa vecí som vo svojom živote už pokašľal."

„Nuž keď si sem dnes prišiel vyzeral si viac sebavedome." usmieval sa Dumbledore láskovo.

„Ja som len ..." bránil sa Draco ale napokon sa odmlčal. Nemal energiu sa brániť, ani nič hovoriť.

„Čakal a myslel si, že ti padne hneď do náručia, a bude ti vyznávať lásku ... ale veci takto nefungujú." poúčal ho Albus naďalej.

Draco nepovedal nič, vedel že si všetko toto zaslúži. A aj viac. Omnoho viac. Dumbledore trpezlivo pokračoval, keď nevidel žiadnu reakciu. „To čo si v živote najviac ceníme, získavame najťažšie ... vieš prečo?" opýtal sa, no nečakal na odpoveď. „Preto aby sme si to vedeli vážiť." Odmlčal sa. „Hermionu miluješ, a predsa si ju nechal odísť... zase! A ani raz si o ňu nebojoval. Stretávali ste sa v núdzovej miestnosti, vymieňali si tajné bozky, bez toho aby niekto o vás vedel, akoby ste sa skrývali, hanbili sa za svoju lásku. Máš pravdu, nezaslúžiš si ju, lebo si ju nevážiš dosť na to aby si jej vôbec priznal, že čo k nej cítiš! Si zbabelec a hlupák." obvinil ho Dumbledore.

Draco celú dobu mlčky počúval. A zrazu pochopil! Dumbledore má pravdu, musí bojovať o Hermionu do poslednej chvíle, kým nepovie Weslíkovi áno! Musí bojovať o jej lásku a ich šťastie a keď prehrá aspoň bude vedieť že sa pokúsil.

Dumledoreovi prikývol že rozumie. A rýchlo odišiel s ordinácie. Albus počul iba to ako sa Draco od Margie vypytoval že kde má byť svadba, a nahlas sa rozosmial. A spokojne sa vrátil naspäť do svojho obrazu na Rokforte.

„Albus," ozvala sa Minerva. „Kde sa zase túlate?" neustále niekde bol, a ona keď niečo potrebovala, nikdy nebol po ruke.

„Povedzme, že som bol na jednej misii, Minerva." odvetil záhadne. Z vrecka si vybral citrónový drops a s chuťou sa pustil do svojej obľúbenej maškrty.

***

Harry sa pozrel na hodinky a zistil, že Kingsley má úplnú pravdu. Meškal! Ginny, Molly a Hermiona ho zabijú ak zmešká! Rýchlo sa rozlúčil. A ponáhľal sa von. Keď vyšiel na ulicu, začal si triediť myšlienky. Nikdy by si nebol pomyslel, že len rok po absolvovaní trojročného aurorského kurzu sa stane riaditeľom. Vydal sa naprieč ulicou, darček pre Rona a Hermionu mal odložený v obchode za rohom, takže sa rozhodol, že sa prejde. V mysli sa mu vynárali spomienky na uplynutý čas. Dnes, je to presne päť rokov čo porazil Voldemorta, a oslobodil kúzelnícky svet. V ten istý rok v septembri otvorili znova Rokfort. Riaditeľkou sa stala Minerva McGonagallová, a zástupcom drobný profesor čarovania, Flitwick. Harry, Ron, Hermiona, Neville, a ďalší spolužiaci sa vrátili do školy aby ukončili vzdelanie. Takže Ginny a Luna boli ich spolužiaci. Prežili pokojný rok, bez nebezpečných drakov, krvilačných pavúkov, zákerných škriatkov a nebezpečných smrťožrutov. Harry a ostatný sa aspoň jeden rok nemuseli obávať ničoho okrem záverečných skúšok na MLOKa. Usmial sa keď si spomenul, že ako bola Hermiona naozaj prekvapená, že mala ako vždy najlepšie známky. Nikto iný však prekvapený nebol.