Harry Potter and The new prophecy I. [HP Fanfiction]

47. KAPITOLA

Dni ubiehali, a Molly Weasleyová bola ako šialená. Stále niečo chystala, organizovala, škrtala a písala v zozname. Ginny z nej bola už na pokraji nervového zrútenia, ale nechcela jej kaziť radosť. Ako jediná dcéra, vedela, že to musí pretrpieť. Harry to znášal dobre. Našťastie bol pracovne oveľa zaneprázdnenejší ako Ginny, takže mal super výhovorku. Jedine, v čom ho Molly zapojila bolo, že mu odovzdala pozvánky pre jeho priateľov a ľudí, ktorých chcel pozvať. Nebolo ich veľa. Väčšinu priateľov mali s Ginny rovnakých. No našlo sa pár ľudí. Oliver Wood, vrátane celého pôvodného Harryho metlobalového tímu, jeho spolupracovníci z kancelárie aurorov. Minister mágie Kingsley Shacklebolt a Dursleyovci. Zvyšok hostí tvorili spoloční priatelia a tam sa o pozvánky starala Ginny.

Harry sedel vo svojej pracovni, a myslel na jeden rozhovor s Ginny z pred niekoľkých týždňov.

Boli spolu na večeri v Šikmej uličke, chcel ju potešiť a dopriať jej krátku pauzu od Molly. Stretli aj Ritu Skeeterovú, ktorej vlasy už začali dorastať, no od incidentu s Andromedou, a po tom čo sa verejne Siriusovi v článku ospravedlnila, nepísala žiadne polopravdy do Denného proroka alebo Čarodejnice. Harry, ale tušil, že to nebude navžd. Bohužiaľ. Šepkalo sa, že chystá opäť nejakú knihu, keďže jej Život a lži Albusa Dumbledora, mali veľký úspech. Harry tiež dúfal, že si tentoraz nevezme na paškál niekoho z ľudí koho pozná, poprípade jeho samého. Rozhodli sa nepremiestniť, ale Ginny sa chcela prejsť. Zima sa konečne začala lúčiť, hoci jar bola ešte v nedohľadne, no aspoňže už nemrzlo. Túlali sa aj po muklovskej časti Londýna. Prešli okolo jedného výkladu so svadobnými šatami. Chvíľu si ich prezerala, hoci svoje už mala dávno doma, starostlivo odložené. Tieto sa jej ani veľmi nepáčilo.

Prítúlila sa k Harrymu, usmiala sa naňho a obmotala mu ruky okolo krku. „Vieš ja ... požiadala som Rona aby mi šiel za svedka." 

Harryho to prekvapilo. „Prečo Rona? Myslel som si, že bude chcieť nejakú kamarátku. Lunu alebo tak."

„Ale nie." Zavrtela Ginny hlavou. „Viem, že by si si nevedel vybrať svedka medzi Ronom a Siriusom. A nechcela som aby si musel riešiť dilemu. Takto, ich budeš môcť mať oboch pri sebe."

Harry bol dojatý, prekvapený. „Ani neviem čo povedať. To je ... ľúbim ťa." jemne ju pobozkal na pery. „Ale si si istá?"

„Samozrejme." prikývla. „Aj ja ťa veľmi ľúbim."

Harry sa usmial. Znova si musel pripomenúť, aké mal v živote šťastie, že mal Ginny. Bola skvelá, vo všetkých ohľadoch. Nevedel si predstaviť, prežiť svoj život po boku nikoho iného. Rozhodol sa trocha upratať si stôl, pretože od zajtra mal dovolenku. Svoje súkromné veci odložil do zásuvky, zapečatil ju kúzlom. Pod všetkými tými papiermi sa ukrývala aj kniha, ktorú mu darovala Hermiona, tá vďaka ktorej mohli zachrániť Siriusa. Výnimočné elixíry na každú príležitosť od Perseusa Evansa. Skrývalo sa v nej veľa dobrých rád a tipov nielen na elixíry, ale aj rôzne triky a kúzla, ktoré sa im tu na aurorskom odedelení zišli. Chcel ju tiež odložiť, no vyšmykla sa mu a kniha spadla Harry ju zdvihol, a všimol si venovanie, ktorému predtým nevenoval pozornosť. Prezeral si iba obsah a elixíry. Bola tam nakreslená ľalia a vedľa nej len jedno slovko. Navždy. V Harryho mysli, sa objavila spomienka, ktorú videl v mysľomise.

„Aj po toľkom čase?" spýtal sa Dumbledore.

„Navždy!" znela odpoveď.

Ľalia ... napadlo Harryho odrazu. Nedávalo to zmysel a zároveň dávalo. Perseus Evans ... vzal si kus papier a toto meno tam napísal. Potreboval päť minút, ale nakoniec sa mu to podarilo. Na výcviku pre aurorov absolvoval nielen kúzelnícky výcvik, súboje, duely, fyzická kondička ....Ale učili sa rôzne šifry, kódy, anagramy, ... a teraz sa presne na jeden taký anagram díval. Harry sa mierne pousmial. Otvoril zásuvku, v ktorej mal darček od tety Petunie. Krabičku pokladov jeho matky. Jednu, ktorá bola celkom hore, vzal do rúk. Bola to stará muklovská fotka, boli na nej dve deti, a obe sa usmievali. Veselo a šťastne, hoci nemohli byť rozdielnejší, už od prvého pohľadu. Uvažoval nad tým iba jednu sekundu. Načiahol sa po brku, a kúsku pergamene. Napísal naň len jedno slovo. Do obálky vložil odkaz aj spolu s fotografiou a zavolal na sovu, ktorá driemala na svojom bidle. „Odnesieš to autorovi knihy Perseusovi Evansovi," poveril svetlohnedú sovu, ktorá zahúkala. Bola pyšná, na to že ju zase poverili úlohou. Odletela špeciálnym otvorom pre sovy.