Harry Potter and The new prophecy I. [HP Fanfiction]

42. KAPITOLA

V miestnosti zavládlo priam ohlušujúce ticho. „Čo sa deje Harry?" spýtala sa Hermiona, začínala byť ešte viac nervózna než doteraz. „Prečo sa na to vlastne pýtaš?"

„Môžem sa pozrieť, čo je to za prášok, Potter?" spýtala sa Minerva. Harry jej podal obálku a ona si trocha prášku nasypala do ruky. „Horace!" oslovila Slughorna. „Je to to čo si myslím?" znela naozaj veľmi znepokojene. Profesor Slughorn do malej kôpky prútikom a niečo zamumlal. „Pre Merlina!"

„Je to veľmi zlé?" spýtal sa Ron.

„Áno." prikývla Minerva. „Je to veľmi vzácny jed, našťastie už je neškodný, lebo sa dá použiť iba jediný krát."

„Čo to spôsobuje?" opýtal sa tentoraz Harry. „Je to z výťažok z rastliny Azalea Caradoc, rastie hlboko v horách a je takmer na pokraji vyhynutia. Sama o sebe je neškodná, no keď sa vysuší, nadrví sa na prach, použije sa do nej kvapka amortencie a rozdrvené srdce bludičky, krv jednorožca, ... ten elixír je zakázaný. Pôsobí ako zmes zabúdacieho zaklínadla, vzbudzuje úzkosť a strach, a osoba ktorá vdýchne jeho arómu zabudne na lásku, ... a už nikdy nebude žiadnej schopná."

„Čo sa s tým dá urobiť?" spýtal sa Harry, keď sa opäť rozhostilo ticho. „Nič Potter," odpovedal mu Slughorn. „Nie je známy žiadny protijed ... len jedna stará legenda, ktorá spomína prastarú mágiu. Ale to môže byť čokoľvek."

Hermiona vstala. „Ale prečo by mi to niekto chcel urobiť?"

„Neviem," Harry podišiel k nej a objal ju okolo pliec. „Poď vezmem ťa domov, dobre?" spýtal sa jej.

Prikývla. „Prepáčte, za ten rozruch." ospravedlnila sa najmä Ronovi. „Hermiona, neblázni. Niečo vymyslíme." usmial sa na ňu. „Ako vždy."

***

Harry odviedol Hermionu domov, chcela ísť k rodičom, hoci neboli doma. Bol to jej domov, miesto ktoré poznala, kde vyrástla a cítila sa tam v bezpečí ako nikdy. Harry, ktorý vedel, že na Hermionu Sirius nasadil Kreachera ho tiež požiadal aby sa od nej ani nepohol.

„Vy sa nebáť, pán Harry. Kreacher na slečnu dozrie." sľúbil. Šiel do kuchyne, kde pripravil Hermione čaj. Tá si šla ľahnúť, a Harry odišiel, lebo chcela byť sama. Dovolil jej to iba kvôli dvom veciam, to že si to želala bola iba druhá z nich a popravde preňho tá menej dôležitá. Harry sa premiestnil do Šikmej uličky. Podľa pečiatky zistil, že list bol poslaný z Londýnskej pobočky Zonkovho obchodu, a jediná bola práve v Šikmej uličke. Mal jediného podozrivého. Prometusa Greengrassa. Mal jeho fotografiu, no nikto nedokázal povedať, že tu bol. Naopak, Harrymu sa dostalo úplne iného opisu potenciálneho páchateľa. Harry sa poďakoval, ale vedel svoje. Prometus Greengrass bol prefíkaný. Harry vyšiel od Zonka a zamieril rovno k cestičke, ktorá viedla do Zašitej uličky. Osobne nemal túto uličku rád, a nerád sem chodil. Teraz však bol príliš nahnevaný. Vedel, presne za kým ísť. V strede Zašitej uličky bola veľká sivá budova, v ktorej sídlila firma na výrobu pergamenu, ktorú vlastnil Prometus Greengrass. Harry zamieril dovnútra, bolo mu jedno, že tam niekoho práve mal. „Pán Potter," Greengrass sa chladne usmial. „Musíte počkať."

„Ja nebudem čakať!" odsekol Harry. „Vy ..." pozrel sa na muža, ktorého tam Greengrass mal, bol Harrymu povedomý, ale nevedel ho zaradiť. No bolo mu to celkom ukradnuté popravde. „Á, pan Potter!" oslovil ho muž. Venoval mu široký dobrosrdečný úsmev. „Vy sa na mňa pamätať?" spýtal sa lámanou angličtinou. Vtedy si Harry spomenul. Bulharský minister mágie.

„Dobrý deň." pozdravil ho Harry. „Dovolíte, na chvíľu vás potrebujem vyrušiť."

„Isteže, isteže!" Minister Obalonsky prikyvoval. „My aj tak skončili už!" Rozlúčil sa s Greengrassom, a odišiel. Prometus a Harry osameli.