Harry Potter and The new prophecy I. [HP Fanfiction]

45. KAPITOLA

Na ďalší deň, ako Sirius sľúbil Hermione sa vybral na Rokfort. Boli dva dni pred Vianocami. Takmer zabudol, aký je Rokfort krásny, takmer každý kúsok hradu ukrýval jednu z tých najkrajších spomienok na jeho detstvo a dospievanie. Zadíval sa na Zúrivú vŕbu. Pri nej sa väčšinou začínali všetky Záškodnícke dobrodružstvá. Bolo to nebezpečné, vzrušujúce, zábavné a nezodpovedné zároveň, no vtedy im to všetkým bolo jedno. Smutne sa usmial pri spomienke na Remusa a Jamesa mu opäť ostalo smutno. Z pochmúrnych myšlienok ho vytrhlo škriekanie, obzrel sa a videl ako k nemu z roztvorenými krídlami beží Hrdozobec. Niekto iný, by sa určite zľakol pri pohľade na blížiaceho hippogrifa, no Sirius sa smial, Hrdozobec zastal tesne pred ním, a potom ho jemne zobákom štuchol do líca. Sirius ho hladkal, no dáva pozor na jeho perá. „Ahoj kamoško," prihováral sa Hrdzobcovi. „Pôjdem teraz pozdraviť Minervu, dobre?" povedal Sirius. „A potom by sme sa mohli spolu preletieť, ak súhlasíš."

Hrdozobec odstúpil a uklonil sa, čo znamenalo jednoznačný súhlas. Sirius ho pohladil, a potom naozaj šiel do hradu.

Napriek tomu, že boli prázdniny v plnom prúde, prvé čo ho vo vnútri upútalo ho krik.

Duch Zloduch, ako inak. Na sebe mal svoju vianočnú čiapku, a vo vrecúšku mal sneh (Sirius si nedokázal predstaviť kde ho zobral) a sypal ho na pani Norrisovú, ktorá sa zúfalo snažila skryť, alebo len tak po chodbách, a pritom škriekal nejaké koledy.

Filch s mopom mu bol v pätách a neustále hromžil a pritom vola na svoju mačku. Siriusa napadlo, že pani Norrisová má snáď aj sto rokov. Počul jej zúrivé mňaukanie, pravdepodobne sa Zloduchovi opäť podarilo ju zatvoriť v brnení. A vzápätí Filchov hlas, ako kričí: „Už idem moja zlatá!"

Sirius sa snažil nesmiať, nebol si istý, že sa mu to darilo. Filch však mačku nedokázal vyslobodiť. „Pomôžem vám?" ponúkol sa Sirius.

Filch sa obzrel, všimol si ho a zvreskol a ledva udržal rovnováhu, lebo sa pošmykol na roztopenom snehu, z ktorého teraz bola kaluž.

„Aj ja vás rád vidím." zahundral Sirius neúprimne. Nikdy Filcha nemal rád. „Nie nezbláznili ste sa," dodal keď starý školník naňho neprestával zízať a pritom si niečo bľabotal.

„Kde by som našiel Minervu?" opýtal sa Sirius.

„V riaditeľni." znela Filchova odpoveď, ktorej sa dočkal až keď svoju otázku opäť zopakoval.

Sirius prikývol a ponechal ho na chodbe aj s mačkou a Zloduchom. Cestu do riaditeľne poznal viac než dobre. Počas celej svojej školskej kariér ju absolvoval takmer každý týždeň, niekedy aj viackrát. Zastal pred sochou kamennej príšery, ktorá vyzerala rovnako hrozne ako vždy. Harry mu spomínal, že Minerva sa drží Dumbledorových hesiel, ktoré označovali sladkosti. „Citrónový drops?" skúsil. Nič. „Melasové koláčiky, Švábie hrčky, Čokoládové žabky, Tekvicové pirôžky, Fazuľky všetkých chutí ... Žuvačky super veľká bublina ..." vymenúval všetko čo mu prišlo na um, práve sa mu na jazyk drali Šumivé bzučalky, keď príšera odskočila a odhalilo sa veľké točité schodisko, ktoré ústilo až do riaditeľne. Sirius vykročil, a o chvíľu už stál pred masívnymi a ťažkými dverami, za ktorými sa ukrývala pracovňa Minervy McGonagallovej. Zaklopal a na výzvu, vošiel.

Riaditeľňa vyzerala tak ako si to pamätal, ešte z Dumbledorových čias. Jediné čo bolo iné, že za jeho stolom sedela Minerva, bidielko na ktorom zvyčajne sedával Félix bolo preč, a na stene pribudol ďalší portrét. Dumbledorov portrét bol opäť prázdny, Sirius by sa stavil, že je určite na Ministerstve.

„Dobrý deň," Sirius sa usmial na svoju bývalú profesorku.

Minerva sa naňho chvíľu pozerala a nedokázala uveriť vlastným očiam. „Sirius Black."