Heartless | l.s. ff |

2.

„Louuu," kričala na mňa malá Daisy, „pán sa bude hnevať!" Ťahala ma za deravú košeľu. „Choď aj s Lottie a Phoebe, srdiečko. Za chvíľku prídem," pohladkal som ju po jej hnedých vláskoch a usmial sa. Len prikývla a odcupitala preč, držiac sa za ruky s Lottie a Phoebe.

„Maminka," smutne som sa usmial hľadiac moju na smrť bledú matku, ležiacu na starej posteli. Len mi venovala prázdny pohľad a mierne sa pousmiala.

************

Vychádzal som z domu, keď som začul neuveriteľný krik. Trhlo ma.

„Kde máš matku, krpaňa?!" mohutný mužský hlas bolo počuť široko - ďaleko. „Pýtam sa, KDE JE MAMA?!" zreval znovu. Toto sa mi nepáči. To teda nie. Rozbehol som sa za prepitým mužským hlasom. Zaujímalo by ma, aké nenažraté prasa si zas vybíja zlosť na nevinných roľníkoch. Vždy to tak bolo. Bohatí mali moc. A to je tak; keď máte moc, môžete všetko. Alebo si to aspoň tie necitlivé zbohatlícke prasce myslia. Akoby ste mohli za to, že ste chudobní ako kostolné myši. Nikto by si tento život nevybral. Preto ste sa do tejto „skupiny" narodili. Niekto pre niekoho pracovať jednoducho musel.

„Povieš mi, kde máš mater, alebo ťa k tomu mám prinútiť?!" chrapľavý hlas sa mi vrýval pod kožu stále hlbšie a hlbšie. Avšak, keď som zbadal to, čo som zbadal, radšej by som počúval ten hlas celé hodiny. Muž, ktorému patril hromový hlas držal moju najmladšiu sestru za lem šiat a bezhlavo na ňu ziapal nadávky, aké ho v prvý moment napadali. Prečo si na nej vybíja zlosť? Daisy mu nič neurobila. A pokiaľ viem, ani naša mama.

Spoza rohu kamenného domu som pozoroval celú situáciu, odohrávajúcu sa za mestom.

„Hovor!" zreval a hodil Daisy na prašnú zem. Po červených lícach jej stekali slzy, jedna za druhou.

„Kým sa neuráči prísť vaša nezodpovedná matka, budeš stačiť aj ty," uškrnul sa muž a zdrapil Lottie za ruku.

„N-n-nie p-p-pro-sím," plakala Lottie, „ p-pomoc!" Slzy z jej modrých očí sa jej valili prúdom a nie a nie prestať. To už som nevydržal. Vybehol som spoza rohu domu, ktorý pravdepodobne patril tomu neinteligentnému asociálnemu človeku, bez vedomia, že to budem onedlho veľmi ľutovať.