Heartless | l.s. ff |

12.

Z pohľadu Louisa

„Čo tu robím?!" vyletel som z postele ako namydlený blesk. Nemal som ani tušenia, kde ma ten čudák priviedol.

„Pokoj, pokoj, chlapče. Nemusíš sa ma báť. Volám sa Balinor a si u mňa doma. Vitaj," vyceril na mňa svoje zažltnuté zuby. Ugh.

„Uh...ďakujem. Ale prečo som tu?" poškrabal som sa na pleci a potom som si to uvedomil. Ja. Mám. Iné. Oblečenie. On ma prezliekol?! Preboha, len to nie!

Začínal som panikáriť.

„TY SI MA PREZLIEKOL?!" vykríkol som. Kto vie, čo mi tento vandrák ešte urobil. Nechcel som ani pomyslieť na to, čo tu so mnou mohol stvárať. Fuj. Striaslo ma.

„Upokoj sa," pomaly pristúpil ku mne a pokračoval, „ tak za prvé, neublížil by som ti a za druhé, nie si žiadna výhra."

Prikývol som na znamenie toho, aby pokračoval.

„Našiel som ťa pri tom strome a nevedel som, či ešte žiješ, tak som ťa zobral domov, ošetril ti rany a áno, v neposlednej rade som ťa aj prezliekol. Ver mi, tiež som si to neužíval," zaškeril sa. Možno to nie je až taký zlý človek.

„Spomínal som ti, že sa všetko zmení, keď sa modr-" To si robí srandu? Zas mi tu spomína tieto žvásty?!

„Áno, život mi to zmenilo. Mám o niekoľko modrín viac. Hurá," odfrkol som si.

Starec, teda Balinor si povzdychol a prstami si premasíroval spánky.

„Všetko je úplne inak, než si myslíš, Louis. Hľadal si nový domov. Už nemusíš. Odteraz je tvojím novým domovom toto kráľovstvo. Ty a princ ste si súdení...", odmlčal sa.

„Že súdení?! Nemám ten pocit a evidentne ani on nie. Navyše, mňa muži akosi...nepriťahujú," to, čo som povedal nie je tak úplne pravda. Nevedel som, aké to vôbec je, keď ma niekto priťahuje. Ako by som aj mohol? Žil som s mamou a sestrami. Iný kontakt s ľuďmi som nemal. Nepoznal som lásku, i keď som o nej dávnejšie sníval. Teraz sa jej zdráham.

„Haló?" vytrhol ma z mojich depresívnych myšlienok o podstate lásky.

„Očividne som si celých dvadsať minút hovoril pre seba!" dal si ruky v bok a začal podupkávať nohou. Bol skôr na smiech, ako by mal vzbudzovať strach a rešpekt.

„Prepáčte," nevinne som sa usmial a snažil sa zadržiavať nával nekontrolovateľného smiechu.

„Huh, to nič", frustrovane si prešiel cez dlhú bradu a zas spustil, „dnes sa koná slávnostná večera na počesť princovho sobáša. Počul som, že tam potrebujú pomôcť, tak pomôžeš."

„Prečo by som to robil?" uchechtol som sa a prekrížil si ruky na hrudi.

„Bývať síce u mňa môžeš, ale nebudeš sa mi tu poflakovať. A teraz choď," žmurkol na mňa a odišiel do vedľajšej miestnosti. Mne neostávalo nič iné, ako ho poslúchnuť.

--------------------------------

Šuchtavou chôdzou som sa doteperil na hrad. Bol obrovský, masívny a majestátny. Jeho klenby sa týčili niekoľko metrov do výšky. Zdvihol som zrak, aby som sa na tú nádheru pozrel. Moje ústa okamžite nadobudli tvar "O". Taká majestátna stavba a bude jej vládnuť taký primitív. Pokrútil som nad tým hlavou a vydal sa hľadať kuchyňu. Nájsť ju – to bude veľmi zábavné.

----------------------------------

Bezducho som sa motal po takmer prázdnych hradbách. To tu nikto nie je, aby mi mohol poradiť, kde sa nachádza kuchyňa? Pretočil som očami a zabočil do ďalšej dlhej chodby. Keď vtom som začul kroky. Stuhol som.

„Kto jeto?! Zostaň, kde si!" zakričal silný mužský hlas. Doprdele. Spanikáril soma rozbehol sa pozdĺž chodby. Hneď ako som zbadal prvé dvere, vletel som donich bez akéhokoľvek ostychu. Zabuchol som ich a oprel sa o ne. Čosom zbadal potom, som si prial najmenej zo všetkého. Kučeravá hlava a párzelených očí, upierajúcich na mňa svoj pohľad, ktorým si vyžadovalivysvetlenie.

*A/N Nazdárek! Veľmi Vám ďakujem za 600+ prečítaní a 100+ votes ♥ ste užasnííí ! :3 Budem veľmi rada za hviezdičky a komentáre. :)

PS: Tá pesnička v médiách nijako (prekvapivo) nesúvisí s tým textom, ale mne behá celý deň po rozume, je úžasná, tak sa s Vami chcem o ňu podeliť. :DDDD