Heartless | l.s. ff |

10.

Z pohľadu tretej osoby

Bolo tomu už niekoľko dní, kedy mladý modrooký chlapec opustil rodnú dedinu a vydal sa nevedno kam. Blúdil po šírych poliach a hustých lesoch s nádejou, že niekde nájde aspoň na pár dní útočisko. Avšak, márne.

Ľudia, ktorí žili v lesoch sa ledva postarali o seba, nie to ešte živiť ďalší hladný krk. Postupom času Louis strácal vieru v to, že si nájde nový, lepší život, ako mu to kázala mama. Skôr veril v to, že ho niekde roztrhá nejaká divá zver, alebo spadne do nejakej diery, kde uhynie hladom a smädom.

Ako každý deň, dnes tomu nebolo inak, sa pomalým tempom teperil cez hustý les. Hlavu mal zvesenú a oči podliate krvou od takmer neustáleho plaču.

„Prečo proste nemôžem len tak niekde zomrieť? Aj tak ma už nič dobré v živote nečaká. Rodinu som opustil, sám neviem, kam ma nohy vedú a zmysel života som už dávno stratil rovnako, ako zavrhol predstavu o tom, že niekedy budem ešte šťastný," s povzdychom mladý chlapec svoj monológ dokončil.

Ako sa predieral cez čoraz hustejšie stromy a kry, čosi začul. Nevenoval tomu pozornosť a zas sa vrátil k vetvám stromov, pomedzi ktoré sa snažil prejsť s čo najmenej škrabancami. Úprimne, moc sa mu nedarilo. Na ramenách mal nemalé krvavé škrabance a jeho tvár na tom bola podobne. Na červenkastých líčkach mal malé ranky od všetkých konárov a tŕňov. Jeho lýtka zdobili modriny, odreniny a zaschnuté blato.

Keď sa konečne dostal cez les, prišiel na čistinku, vedľa ktorej tiekla rieka. Mladý chlapec podišiel k jej brehu a ponoril do nej ruky. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol.

„Je ti dobre?" z myšlienok ho vyrušil škrekľavý hlas. Chlapec sa otočil a uvidel starého muža s dlhou bradou, v otrhanom kabáte, ako ho pozoruje s pobaveným výrazom na tvári. Louis bol ticho, nechystal sa mu odpovedať.

„Niečo som sa pýtal. Mal by si vedieť, že k starým ľuďom by si sa mal správať úctivo, chlapče."

„Nemám vám čo povedať, môj život je taký prostý, že by to boli len prázdne slová."

„Si na seba príliš prísny, chlapče. Kam vedú tvoje kroky?" vyzvedal starec.

„Nikam. Bezcieľne blúdim," odpovedal mu modrooký.

Starec sa usmial.

„Ak nemáš naponáhlo, tak mi dovoľ previezť ťa. Navyše, uľahčím ti cestu. Ten les nemá konca," zaiskrili mu oči. Louis chvíľu váhal, no nakoniec ponuku prijal a už sa viezol na drevenej plti širokým korytom rieky.

„Ako sa voláš, chlapče?" oslovil starec chlapca, ktorý sa kochal okolím.

„Louis," povedal potichu a sklonil hlavu. Muž len prikývol a zbytok cesty obaja mlčali. Nebolo potrebné čokoľvek hovoriť. Louis obdivoval flóru a muž sa pohrával so svojimi myšlienkami.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

„Tu tvoja cesta končí, Louis," usmial sa starec a zastavil plť pri brehu. Louis sa na neho zmätene pozrel. Ani len nestačil otvoriť ústa, muž prehovoril.

„Jedného dňa zelené oči stretnú tie modré. Ten deň zmení tvoj život," dopovedal muž a odplával preč.

Louis, zmätený ako nikdy predtým, sa vydal po lesnej cestičke s plnou hlavou myšlienok.

Z pohľadu Louisa

Zelené oči? Čo?! Bol som zmätený. Čo mi to ten starý blázon narozprával? Ako mi môžu oči zmeniť život?

Nad tou predstavou som sa musel uškrnúť. Demencia starého blázna mi nemôže takto ležať v žalúdku. Hovoril z cesty. Už len ten jeho výzor napovedal tomu, že s ním niečo nebude v poriadku.

Ako som sa tak zamýšľal, ani som si neuvedomil, že predo mnou sa mihla postava.

„Čo t-?!" nestihol som dopovedať vetu, lebo som sa ocitol na zemi. Presnejšie, na hrudi muža s dokonale zelenými očami.

*A/N Zdravíčko! :o) Ďakujem Vám krásne za prečítania, votes, či komentáre. ♥ Tak isto Vám prajem Veselú Veľkú Noc ♥