Heartless | l.s. ff |

3.

„Kto si, že takto konáš s ľuďmi nevinnými?" Vyletelo zo mňa, bez akéhokoľvek uváženia. Muž sa otočil, pozrel sa mojím smerom, pustil ruku mojej uplakanej sestry a mohutnými krokmi dokráčal ku mne. Bol som oproti nemu maličký. Jeho masívna hruď sa upínala nad mojou hlavou. Ruky zatínal v päste a vyskočila mu tá nechutne veľká žila na čele.

„Kto som?! Kto som?! JA som ten, vďaka ktorému ešte vôbec žiješ! Ten, vďaka ktorému máš čo vložiť do tvojej nechutnej papule! Ten, nad ktorým ti stojí nie len tvoj, ale aj život tvojich sestier a matky! Ten, ktorý ťa môže zabiť, kedy sa mu zachce!" Zatiaľ čo rozprával svoj dlhý monológ sa ku mne každou vetou približoval, na čo ja som ustupoval dovtedy, kým som neucítil na chrbte studené kamene domu. „Nie sme vaši otroci," snažil som sa hovoriť čo najpokojnejšie. Muža to evidentne vytáčalo. A veľmi.

„Tvoj úbohý život je taký biedny, že zabiť ťa by mohol ktokoľvek. Myslíš si, že máš nejaký význam?! Si len bábka v mojej hre. A len ja rozhodujem, kedy ma omrzí, ťahať ťa za špagátiky," uškrnul sa a utrel si smradľavý pot z čela. „Nikto nemá právo rozhodovať o ničom živote. Každý sa narodil s rovnakou šancou na život. Aj kráľ, vojak aj roľník!"

Hoci som hovoril tieto slová s maximálnym presvedčením, ani trochu som im neveril. Už mojej mamy mama bola roľníčka. Moja mama je ňou tiež. Ja takisto. A moje deti – ak nejaké vôbec budem mať, budú na tom rovnako biedne.

Z myšlienok ma vytrhol odporný smiech toho prasaťa. Nespomínam si, že by som o niečom žartoval.

„Tomu ani sám neveríš! Pačrev drzý!" Zdrapil ma za vrchný kus odevu a zobral nevedno kam.