Heartless | l.s. ff |

18.

Z pohľadu Louisa

Používanie humoru sa v tejto rodine nevypláca. Človek chce byť vtipný, odľahčiť situáciu, zažartovať a nakoniec je najhorší, čo sa mi potvrdilo už niekoľký raz.

Vzlykal som, ticho prosiac nech ma pustí, ale akoby zrazu stratil sluch a jediné, čím sa vedel vyjadriť boli jeho mohutné päste dopadajúce na moje nevinné telo.

„Harry, prosím," vzlykol som, chúliac sa do klbôčka.

Nič. Nepočúval ma. Len ma naďalej silno udieral, akoby som ani nebol živá bytosť. Slzy sa mi z očí rinuli potokom a znovu ma naplnil pocit, že nič neznamenám, že som len handra.

Pripravený na ďalšie rany a údery som zaťal zuby, stisol viečka k sebe, no nič sa nedialo. Pomaly som otvoril oči a videl nad sebou Harryho ako.. plače?

„L-louis...ja...prepáč," sklopil pohľad.

To myslí vážne?! Zbije ma, temer do nemoty a potom mi povie nejaké trápne prepáč?

„Neviem, prečo som to urobil, mrzí ma to...Môžeme sa tváriť, že sa to nikdy nestalo?" usmial sa.

Ja neverím vlastným ušiam. Pozbieral som ešte kúsok súdnosti a pokory, ktorá mi ostala a spustil: „Prepáč? Môžeme sa tváriť, že sa to nestalo? Toto je to, čo povieš, keď niekoho zmlátiš bez dôvodu, takmer do bezvedomia? Niečo také sa hovorí, keď rozbiješ vázu, alebo niekoho omylom potkneš!"

Vyčerpane som položil hlavu na studenú zem, pretože som nemal viac síl na to, udržať ju vo vzduchu.

–––––––––––––––––––––

Ráno som sa zobudil na štipľavú bolesť, ktorá okupovala celé moje telo. Staré rany sa začali ozývať.

Chcel som ešte na moment zavrieť oči, skryť sa pred ukrutnou realitou, ale to by nemohli vrznúť staré drevené dvere, v ktorých stál Balinor.

Venoval mi súcitný pohľad, na čo som mu pokynul aby vošiel ďalej do mojej izby. Trochu nesmelo vkročil a posadil sa na kraj postele, k mojim nohám.

„Čo sa stalo?" povedal s povzdychnutím.

„Akoby ste to nevedeli," sklopil som zrak na doráňané ruky.

„Priniesol ťa včera...s plačom."

„No a? A nech si plače, nech si reve koľko len chce! Pre mňa, za mňa nech mu aj tie oči vypadnú od plaču. Sklamal ma, opäť. Nebyť môjho prísľubu-"

„Akého prísľubu? Čo?!"

O skákaní do reči sme sa nebavili?

„Prisľúbil som mu, že s ním pôjdem na výpravu namiesto jeho sluhu...Keby som len vedel, čo je to za človeka, tak nikdy...!"

Balinor mi venoval prázdny pohľad a bez slova odišiel. Čo som zas zbabral? Radšej som sa tým nechcel zapodievať, ďalšie problémy by som už neuniesol.

So zahnaním dlhých duševných pochodov som sa vymotal z postele a nakráčal si to do komnát jeho veličenstva, ku ktorému sa môj odpor priamo úmerne zvyšoval.

Otvoril som mohutné vráta a vošiel dnu. Pohľad mi padol na princa, ktorý bol oblečený, pripravený a sedel na jednej z mnohých stoličiek okolo stola.

Už-už sa nadychoval, že niečo povie, no bol som rýchlejší.

„Svoje ospravedlnenia si nechajte, pane. Svojím správaním ste pochovali aj ten kúsok oddanosti a dôvery, ktorý som voči vám prechovával. Ste ako kameň. Bez citov, chladný a klesáte ku dnu. Avšak, vy už nižšie klesnúť nemôžete. Ste stelesnením bezcitnosti samotnej," dokončil som svoj monológ a vybral sa ku vrátam, ktoré som otvoril.

Medzi dvermi som mu však stihol povedať: „Idem pripraviť kone, o pol hodinu odchádzame."

Tresolsom s nimi a týmto sa upísal diablovi.

*A/N Áno, ja viem. Nič prosím nehovorte, nekričte na mňa. :D Veľmi sa ospravedlňujem za to, že je časť až dnes, resp. po troch týždňoch, ale bolo toho veľa. Uzatváranie známok, cez víkendy sme boli preč a času mi ostávalo málo. Ale! Známky sú už pomerne v suchu, takže môžme nabehnúť na klasický rituál pridávania cez víkend. (o tom, ako to bude cez prázdniny Vám dám vedieť, samozrejme :))

Dúfam, že sa Vám časť páčila (aj keď je kratšia ako obvykle) a prečítanie, vote a komentáre ma potešia. <3