Heartless | l.s. ff |

8.

Len čo jeho ústa opustili tie strašné slová, zahmlelo sa mi pred očami. O tomto mučiacom nástroji som vedel len z počutia, čo bola celkom irónia, keď sa to používalo pomerne často. Teda, buďme presní, používal sa spôsob trestu. Bičovanie – verejne, na ulici pred všetkými, alebo tajne, v nejakej diere, kde toho chudáka doriadili úplne, čo bol očividne môj prípad.

„A j-j-je to n-n-nutné?" Áno, hlúpejšiu otázku som sa opýtať nemohol. Na moje prekvapenie, miestnosťou sa rozoznel odporný hrdelný rehot. Bol som vtipný? Nemyslím si.

„Čuš, ty bezvýznamné nič," okríkol ma a s krikom prišiel aj prvý zásah bičom.

Neviete si predstaviť tú bolesť. Bolo to, akoby sa vám do chrbta zabodávali kúsky skla. Ale nie rýchlo, ako keď sa porežete. Táto bolesť bola pomalá, akoby vám niekto tupý hrot skla nasilu tlačil do chrbta. A spolu s kožou sa vám pretrhávali svaly, pričom by z vás tiekli potoky krvi. Vy ste boli bezmocní, neodkázali ste nijako tú strašnú bolesť zmierniť. Neodkázali ste sa pohnúť a len ste tŕpli, kedy štipľavá bolesť vo vašom chrbte pominie. Nemali ste nad sebou žiadnu kontrolu, boli ste odkázaní na konanie druhej osoby, práve tej, ktorá vám spôsobovala bolesť a vy ste mali pocit, že tam ležíte roky. Pritom to boli len minúty, odporne dlhé minúty plné strachu, bolesti a pocitu, že neznamenáte absolútne nič. Minúty, počas ktorých ste vyronili toľko slaných sĺz, ako nikdy za život.

Po prvej rane prišla druhá, tretia, štvrtá a po piatej som to prestal počítať. Cítil som, ako mi steká krv po chrbte a jej kvapky dopadajú na špinavú zem. Spolu s krvou, moje telo opúšťali aj slané slzy, jedna za druhou. S každým šibnutím koženého biča som sykol a on sa odporne zarehotal. Moje trápenie bolo pre neho potešenie. Len som sa modlil, aby to celé už konečne skončilo.

„Nerev!" skríkol muž, ktorý mal na svedomí celé moje trápenie.

Aj by som mu odporoval, ale nedokázal som. Nemal som síl na to sa poriadne nadýchnuť. Iba som cítil, ako sa koža biča zarývala čoraz hlbšie do mojich rán. Tá vychcaná sviňa ide v rovnakých líniách.

„Nenávidím ťa," po tom, čo som vyriekol tieto slová som vydýchol vzduch z pľúc a zrazu bola všade tma.

–––––––––––––––––––––––––––––

Prebudil som sa na prašnej zemi, niekde na poli. Nebol som tu sám, nado mnou poletovali čierne vtáky.

„Ja ešte žijem!" skríkol som a zahnal sa rukou, na čo som zacítil štipľavú bolesť v chrbte. Opatrne som si rukou prešiel po chrbte a sykol som od bolesti. Veľké hlboké rany sa pýšili na mojom malom chrbte. Z očí mi vyleteli slzy, ktoré sa začali samovoľne kotúľať po lícach. Nedával som si žiadnu námahu ich poutierať. Sedel som uprostred ničoho, schúlený v klbku, prežívajúc ostrú bolesť za sprievodu plaču. Rozmýšľal som, prečo som taký zbytočný. Nikomu na mne nezáleží, nikto nezavolal pomoc.

*A/N Zdravím Vás, moji milí. Diel pridávam až dnes, pretože som ochorela a skončilo to tak, že som ležala v posteli do štvrtka ( + som si dorábala veci zo školy). Každopádne, dnes sa hlásim s ďalším dielom a správou, že by diely mali znovu vychádzať pravidelne, čiže v Nedeľu. 

Hviezdička, alebo komentár ma potešia ♥